Stačí vyjsť z terminálu a okolo je 20 ponúkačov overeného a „very, very cheap sir" odvozu do centra. Samozrejme je odvoz 4x drahší ako licencované taxi a 40x drahší ako bus. Na licencované taxi je dlhý rad, tak sa ide busom. :) Keďže filipínci (ako ostatne väčšina aziatov) nie su žiadni obry, zmestia sa do busu klasickej šírky, 3 sedadlá, ulička a ďaľšie 3 sedadlá. Cítim sa ako priemerný obézny američan v akomkoľvek lietadle a mám chuť si kúpiť 2 sedadlá :) :)
Manila
Kedykoľvek v budúcnosti budem niekoho počuť sťažovať sa na dopravu na Slovensku alebo v Čechách, len sa pousmejem, lebo toto bola úplne iná liga. Asi 7 km cesta z letiska do turistickej štvrte Malate v centre trvala vyše 2 hodiny. Bolo by to rýchlejšie peši. Ale došiel by som do cieľa sám s vakmi a potme?? :) :)
Stačilo vystúpiť na Remedios cirle so všetkými blikajúcimi barmi, kabaretmi, žobrajúcimi ľuďmi, pouličnými stánkami a špinou a som v Ázii akú poznám a milujem:). Odložím vaky, vyberiem peniaze a už popíjam jedno z najlacnejších pív v Ázii, miestny San Miguel, pri čakaní na tradičný filipínsky BBQ na jednej zo susedných ulíc. Vybral som si z každého jedla veľa a dobre, tak mi nevadí ani 15 minútové čakanie krátené 30 predavačmi všetkého od cigariet cez škrabky na chrbát, až po „very vey special masage mister" :) :)
Manila ako hlavné a najväčšie mesto neprestávala prekvapovať. Začalo to už v lietadle, kde pohľad z oblohy zmenil moju predstavu o zapadlom meste plnom chatrčí. V skutočnosti to bolo nikdy nekončiace mesto plné výškových budov. Pokračovalo to centrom, kde bolo viac japonských a kórejských reštaurácií ako tých miestnych, až po zbožňované miestne nákupné centrá (z top 10 najrozhľahlejších mallov sveta sú 3 v Manile).
Konečne mám funkčný internet, tak ďaľší deň dorobím všetko nevyhnutné, zaplatím účty nahromadené za prvý mesiac a vyrážam do najstaršej časti mesta Intramuros, obohnaného španielskými hradbami spred vyše 400 rokov. Široké ulice, koloniálne domy, námestia a najstaršie kostoly v krajine vyzerajú akoby ani nepatrili do juhovýchodnej Ázie, ale skôr do Latinskej Ameriky. Fajn prechádzka je prerušovaná len miestnymi sprievodcami na tricykloch, ktorí majú zaručene tú najlepšiu prehliadku. Odmietam a užívam si skôr pocit ochladzujúceho sa vzduchu v neskoré popoludnie, až po západ slnka počas prechádzky po historických hradbách. Cesta späť vedie cez Rizal park (pomenovaný po Josem Rizalovi, miestnom Ghándim. Nenásilnom revolucionárovi, hovoriaceho plynule 20 jazykmi, ktorý bol popravený na tomto mieste). Park je plný ľudí v príjemný januárový podvečer, ktorý si užívajú miestnu svetelnú show a ja si užívam pohľad ako sa miestni tešia z mála.
Času nie je nazvyš a každé veľké mesto je len veľké mesto, tak hneď ráno odchod smer hory na severe krajiny.
Bagio
Cesta na stanicu na miestne dopravné pomery prebehla bleskovo. V autobuse stretávam holanďanku Sophie. V tom momente to ešte neviem, ale počas nasledujúcich 3 týždňov ju stretnem náhodou a neplánovane ešte 5 krát :) :) V minulosti sa mi veľakrát stalo, že som niektorých turistov stretával znova a znova, ale nikdy viac ako 3x. Takže mám nový rekord :) :)
6 hodinová cesta za oknom striedala megametropolu, úrodné roviny, až sa postupne menila na stále kopcovitejšiu krajinu. Bagio je s 300 tis obyvateľmi a nadmorskou výškou okolo 1500m letným hlavným mestom. Popravde, okrem príjemného chládku a fajn miestnych ľudí nezvyknutých na turistov (a teda každú chvíľu prosiacich o spoločnú fotku na facebook :), v tomto meste toho veľa nie je. Deň bohate stačí a tak už nasledujúci večer nastupujem na nočný autobus smer ryžové polia Ifugao a ďaľšie zážitky :) :)
Už ste cestovali v mrazničke?
Prvý zážitok je cesta samotná. Trvá síce len niečo vyše 8 hodín, ale zdá sa to ako večnosť. Asi autobusári vedia prečo chodia v noci, keďže sledovať miestne serpentíny, Zig-Zag road, ktoré už pochovali nejeden autobus by cez deň bol prílišný adrenalín. Nikdy som nepochopil, prečo je v autobusoch v tropických krajinách nadstavená klimatizácia tak chladno. Možno je treba ukázať turistom že ju majú :) Cesta do Banaue ale pojmu klimatizácia nasadila korunu a len tak ju niečo neprekoná. Každý, koho som stretol ma varoval, že tam bude zima. Čakal som to a náležite som sa v rámci možností mojej skromnej batožiny bez teplých vecí pripravil. Jeany a pod nimi letné plátené nohavice, tričko s dlhým rukávom, 2 tričká s krátkym, sveter a nepremokavá bunda. To preboha musí stačit. :) Ešte pri nastupovaní a pohľade na japonky v lyžiarskych bundách, vlnených čapiciach, zabalené do deky, som si v duchu hovoril, tie padavky to už preháňajú :) :). Časom som pochopil, že naivka som bol ja a pridával som ďaľšie vrstvy, extra tričko, shortky som si obliekol ako čapicu, namiesto rukavíc som použil ponožky a keď ani toto nestačilo, prešiel som na tvrdší kaliber. Prešil som za vodičom a od prosenia, cez vysvetľovanie, až po zvýšený hlas, som vymohol vypnutie klimatizácie, za čo som si vyslúžil potlesk polky autobusu :) Kým sme ráno o 4tej hodine dorazili, som sa v extra vrstvách ešte poriadne zapotil :) :)
Banau
Banaue je malé trojticísové horské mestečko, okolo ktorého sa rozprestierajú ryžové terasy Ifugao zo zoznamu Unesco. Tieto boli vybudované do strmých kopcov použitím primitívnych nástrojov a domorododých zavlažovacích systémov pred vyše 2000 rokmi!!
V miestnom penzióne je plno, tak na uvoľnenú posteľ čakám na gauči. Nepospím si ani 3 hodiny a usmiaty miestny businessman ma presviedča na tour a trekking s jeho jeapom. Argument, že má posledné miesto zaberie a som strašně rád že som vstal a išiel. Napriek nie dokonalému počasiu je to skvelý výlet pomedzi ryžové polia, kde vidíme celý proces a tvrdú drinu miestnych pracujúcich celý deň v predklone. Odmenou sú výhľady na celé údolie a hlavne kúpanie sa v miestnom termálnom prameni. Ako jediný si strihnem miestnu špeciálnu spa terapiu striedania vriacich prameňov s kúpaním sa v ľadovom potoku hneď vedľa. :)
Po návrate na penzión mi ani nevadí, že po bleskovej večeri (v podobe čaju a polievky) tečie len studená voda. Som už zvyknuty :) :) a hlavne na smrť unavený :) :).
Batad
Miestny businessman sa osvedčil a s ponukou na druhý deň do blízkeho Batadu u mňa nestratil žiadny čas. Idem hneď :) :) Batad ponúka ryžové terasy v plnej kráse. Je to defacto do skaly vytesané umenie. Cesta vedie cez šmykľavé okraje políčok ponad tečúce rieky, až k 30m vodopádu Tappiya. V našej skupine sú okrem 3 nemiek, američana a austrálčana, 3 účastníci z predchádzajúceho dňa Petr, Lenka a Gabika z Čiech. Gabča je majsterka európy a účastníčka olympiád vo veslovaní, takže vo vode je ako doma, tak možno preto ako jediná okrem mňa zvládla ľadový „bazén s protiprúdom" pod vodopádom :) :)
Ešte v daný večer odchádzam ďaľším nočným autobusom do Manily. Poučený si obliekam všetko oblečenie čo mám (čisté aj špinavé) a nakoniec to vôbec nie je treba, keďže v autobuse je príjemne. Možno si to vodiči medzi sebou už povedali a nadstavil som nový trend :) :)
Nechcem v Manile strácať čas, takže zo stanice vedie cesta taxíkom rovno na letisko, cez dopravu hustú ako v Pražskej špičke už o 4 tej ráno!! :) :) O 3 dni prichádza do Manily pápež František a očakáva sa kolaps, keďže má prísť cez 3 milióny návštevníkov. Vláda naplánovala 2 dni štátneho voľna pre školy aj zamestnancov a dokonca uzavrela vzdušný priestor v celej krajine v deň príletu aj odletu pápeža!! (toto nespravili ani pre amerického prezidenta :) ). Nakoniec je na záverečnej omši vyše 7 miliónov veriacich –nový rekord pre podobné podujatie.
Tomu chaosu sa krásne vyhnem na božských plážach niektorých zo 7000 ostrovov tejto katolíckej krajiny :) :)
