Jakarta
Hlavné a najväčšie mesto Indonézie s viac ako 20 miliónmi ľudí v metropolitnej oblasti, je asi jediné tak veľké mesto sveta bez metra, alebo hromadného dopravného systému. Najhoršia doprava podľa väčšiny rebríčkov a málo turistických zaujímavostí spôsobujú, že je návštevníkmi skoro úplne obchádzané.
Ja som ho nevynechal a strávil tu jeden deň, čo bolo to pravé pre aklimatizáciu na dopravu, jedlo a množstvo špiny :) :). Hneď v hosteli naplánujem celý zvyšok tripu spolu s majiteľom, ktorý mi dal super tipy (napríklad na jedlo v La Historii). Prejdem sa po holandskej koloniálnej časti mesta, vychutnávam si stánky, podvečernú atmosféru a kapely na preplnenom námestí Fatahilah. Ochutnávam durianovú zmrzlinu, ktorá chutí výrazne lepšie ako najpáchnucejšie ovocie na svete, z ktorého je vyrobená. :)
V štýlovej reštike La Historia stretávam manažérku Putri a prekecáme nasledujúce 3 hodiny do neskorej noci. Povie mi nielen o skvelom indonézskom jedle, ale aj o tom, ako žijú ľudia a čo nemám vynechať. Cítim sa skvelo nielen vďaka famóznemu jedlu, ale aj prvému poháru červeného vína po 2 mesiacoch (môjmu obľúbenému čílskemu Carmeneru).
Hviezdou večere je Nasi Sayur Babanci, hovädzie s kúskami kokosu, kokosového mlieka a ďaľších dobrôt. Tento recept bol stratený a viac ako 100 rokov to jedlo nikto nevaril, až do doby, kým Putri spravila vlastný 6 mesačný výskum po všetkých archívoch a znovuobjavila tento Bataviansky poklad :)
Druhý deň strávim v prístave a odpoludnia cestou na nočný vlak si prezriem zvyšok mesta - v okolí pompézne megalomanské námestie Slobody s národným monumentom. Tento 132 metrov vysoký stĺp je miestnymi prezývaný Soekarneho posledná erekcia, po prezidentovi, ktorý si svoje komplexy vyriešil jeho postavením :):)
Užil som si aj na stanici po zistení, že môj, deň vopred zakúpený lístok s textom len v indonézčine je na úplne iný dátum. 15 minút pred odjazdom behám od okienka k okienku cez kancelárie, až za manažérom stanice. :) Ja som teda poriadne v strese, ale indonézania si zachovávajú pohodičku a ich tradičný usmev :) Možno aj vďaka nemu sa všetko v pohode vyrieši a nastupujem do vlaku asi 2 minúty pred odjazdom :) :)
Jogjakarta
Cesta nočným vlakom, v ktorom stretávam Slovenku Máriu zo Švajčiarska, končí o 4 tej ráno v hlavnom meste strednej Jávy, Jogjakarte. Je to skvelé, na indonézske pomery stredne veľké mesto so 700 tis obyvateľmi, na rozdiel od Jakarty plné kultúry a turistických zaujímavostí.
Napriek tomu, že som sa vo vlaku vôbec nevyspal, vyrážam rovno na taxík smer najväčší budhistický chrám a pamiatka Unesco - Borobudur. Základ je stihnúť magický východ slnka a tak bojujem s časom a následne s miestnym kopcom, na ktorý takmer bežím. Stihol som a ten výhľad nielen na tento monument, ale aj na susednú takmer 3000metrovú sopku Merapi, je hodný mena nirvana viewpoint :)
Samotný Borobudur je ešte zaujímavejší. Ako budhistický chrám sa atmosférou vyrovná známejšiemu a väčšiemu kambodžskému bratovi Angkor Wat. Zhruba 22 hodín bez spánku ma nemohlo odradiť a rozhodol som sa obísť dookola všetkých 9 poschodí, dekorovaných 504 sochami Budhu a takmer 2700 reliéfmi. Pre miestnych sú turisti atrakciou a chcú sa stále fotiť, aby sa mohli pochváliť fotkou na FB. Časom mi už bolo úplne jasné pri východe spoza každého rohu a pohľade na hanblivých teenegerov hľadiacich do zeme, pomaly sa približujúcich s otázkou v lámanej angličtine: Ekskjuzmi mistr, ... :) , že sa chcú fotiť. Najlepšie boli školské výlety, kde sa odfotíte postupne s celou 30tkou detí samostatne a následne s celou triedou spoločne. Všetci sa usmievajú a sú šťastní a po viac ako 350 odfoteniach sa cítite ako filmová hviezda :) :)
Jogja, ako ju všetci miestni skrátene prezývaju, je asi najlepšie Jávske mesto. Zostávam tu 3 dni a postupne objavujem pouličný život, trhy, skvelé jedlo a hlavne najlepších a najmilších ľudí na planéte. Každý sa usmieva, nič nie je problém, pýta sa, ako sa máš, ako ti môže pomocť a úprimne ho zaujíma či si šťastný. Je to skvelý mix, ktorý musí každého naplniť skvelou náladou. Osobne som si istý, že milších ľudí som nestretol v žiadnej, z vyše 50 krajín, ktoré som navštívil :)
V meste je obrovský sultánsky komplex Kraton, čo je mesto v meste s viac ako 25 tis. obyvateľmi. Ešte zaujímavejší je blízky Taman Sari - sultánove spa, alebo hárem, kde v dobe najväčšej slávy v miestnych bazénikoch plávalo viac ako 40 slečien a Sultán ich z balkónika pozoroval a vyvolené pozval na privátne kúpanie a saunovanie do jeho súkromnej časti :) :)
Na kraji mesta je najväčší hinduistický komplex na Jáve Prambanan, s viac ako 50 chrámami. Väčšina turistov prichádza na západ slnka, čoho logiku som pochopil až po mojej obednej návšteve. Na pláni sa nie je kde schovať pred slnkom a s teplotou nad 35 stupňov v tieni, je 2 hodinová návšteva skutočné peklo :) :)
Sopky Bromo a Ijen
3 noci v Jogje bolo strašne krátko a už sedím v buse smer sopky na východe Jávy. Prejsť polku najľudnatejšieho ostrova trvá vyše 12 hodín a spoločnosť mi robia 3 dánky, američan a angličan. Prídeme až večer do pekného ubytovania, ale keďže je v divočine, izby sú s hmyzom, pavúkmi a aj nejakými švábmi. :) S tým majú problém hlavne ľudia z Európy, čerstvo priletené dánky, a tak sa striedavo staráme o vyhubenie všetkých nevítaných návštevníkov v ich izbe :) :)
Táto časť výletu by sa dala nazvať perióda krátkeho spánku alebo čas alarmu :) :) 3 nasledujúce dni sa vstáva na východ slnka nad rôznymi sopkami, vždy pred 4 hodinou ráno :) Ironicky by sa dalo povedať, človek sa síce nevyspí, ale odmenou je mu východ slnka, ktorý cez oblačnosť ani jeden deň neuvidí :) :)
Jeep nás vyviezol na výhľad oproti najpozoruhodnejšiemu aktívnemu a stále dymiacemu vulkánu Bromo. Protiľahlá sopka Penanjakan, s takmer 3000 metrami poskytuje ideálny výhľad. Miesto je preplnené fotiacimi turistami, ktorí sa tlačia na neviditeľný východ slnka :) Krajšie fotky poskytne cesta dolu, keď sa väčšina mrakov roztrhá a korunkou je výstup na Bromo, kde je človek priamo na dosah jednému z najaktívnejších vulkánov.
Zvyšok dňa vyplní cesta do kávovej plantáže, ktorá je základňou pre vulkán Ijen, na druhý deň. Znova je to bez východu slnka, ale zážitok je samotná cesta nahor, kde nás sprevádzajú miestni baníci ťažiaci síru. Dostávame dýchacie masky a zostupujeme až na dno krátera, kde v obrovskom dyme pracujú miestni, chránení len šatkami!!
Cesta späť opäť s baníkmi dáva tušiť o ich námahe. Chlapi o hlavu nižší ako ja, nesú na chrbte košík naložený doplna sírou, vážiaci medzi 80 a 100kg. Cestu absolvujú 2 krát za deň a za každé odnesené kilo dostanú zhruba 10 eurocentov. Po ceste mám šancu si vyskúšať reálnu váhu naplnených bambusových košíkov, ktoré odlepím od zeme na 10 cm :) :) Na 2 hodinovú chôdzu s danou záťažou budem musieť ešte potrénovať.
Posledná čast Jávskeho dobrodružstva vedie do najvýchodnejšieho bodu ostrova, do prístavu na trajekt na Bali...
