Bali je poklad. Ostrov obdarený snáď všetkým: od pláží, cez ryžové polia, sopky, vodopády, skvostné jedlo, až po koraly a vraky lodí na potápanie v jeho okolí. Toto by mali mnohé tropické raje, ale kde iní končia, Bali pridáva neskutočne milých ľudí, históriu a umenie dýchajúce z každého kroku.
Je to raj pohody... :)
Permutaran
Po 200 miliónovej Jáve je Bali s priemerom 150km a 5 miliónmi ľudí úplny krpček. :)
Cesta trajektom cez Balízsku úžinu trvá zhruba 30 minút a naša "vulkanická" skupina s 3 dánkami, američanom a angličanom sa presúva do susednej rybárskej dedinky Permutaran. Dohadovanie s miestnymi vodičmi od prístavu až k parkovisku je miestny kolorit, rovnako ako naberanie ďaľších cestujúcich do nášho "private car" :) :)
Permutaran sú 3 dni pohody, ochutnávania jedla, užívanie si prívetivosti miestnych a skvelého potápania na neturistickom severe ostrova. Krásny hotel, v ktorom je kvôli dažďovej sezóne okrem mňa len malá skupinka čechov, stojí menej ako najlacnejší penzión v Európe. Stačí sa vedieť dohodnúť – základné pravidlo Indonézie usmievať sa ako miestny a cena je výrazne pod polovicou čo platia ostatní turistickí turisti :) :)
Kúsok odo mňa objavujem malú jednoduchú reštiku, ktorá nemá ani svoje meno a kde mama varí a dcéra obsluhuje. Všetkých zvyšných 6 jedál jem len tu. Je to skvost korunovaný čerstvými ovocnými šťavami za 60 eurocentov. Ku každému jedlu idú 2-3 :)
Lovina
Cesta k 60 km vzdialenému plážovému mestečku Lovina ma zavedie do horúcich prameňov v Banjare. Miestne hinduistické kúpele majú mať zázráčné učinky - telo aj duša sa má po kúre cítiť skvele. Úprimne neviem posúdiť rozdiel, lebo celý môj človek sa v Indonézii cíti skvele už 2 týždne. :) :) Po relaxácii som neodolal a nakúpil si miestne batikované tašky a sarong (špeciálna látka nosená ako sukňa ženami aj mužmi a nevyhnutná súčasť vstupu do chrámu), ktoré sa mi ešte výrazne zišli :)
Lovina je výrazne turistickejšia a tak tu strávim menej ako 24 hodín, ktoré sú aj tak veľmi bohaté. Prechádzka po čiernej sopečnej pláži, obrovský lejak prečkám v jednom domčeku s miestnymi, večera v rybárskej reštike a potom pivko a koncert miestnej cover skupiny "so zaujímavou angličtinou" :)
Do postele po polnoci a ráno vstávanie po 5tej, lebo som samozrejme nemohol vynechať pozorovanie delfínov. :) Prvá hodina na lodi nič a v druhej stovky skáčúcich a hrajúcich sa delfínikov dávajú zabudnúť na krátkosť spánku. Po návrate si len beriem veci a už o 8 mej vyrážam k vrcholu celého Bali...
Ubud
2 hodinová cesta cez hory, okolo jazier Bedugulu, nekonečné ryžové políčka až do centra ostrova, umenia a relaxácie, Ubudu. Ak som sa na Bali tešil, tak práve kvôli tomuto miestu pokoja, zo všetkých strán objímaného kopcami a ryžovými políčkami.
Moje prvotné sklamanie nemohlo byť väčšie. To mesto uz pokazili nájazdy turistov, všade výklady západných obchodov ako Ralph Lauren a fastfoodové reťazce, sa striedali s hindiustickými pamiatkami. Našťastie to bol len prvotný dojem a stačilo sa vyhnúť preplneným 3 hlavným uliciam. (hlavne v čase obeda, kedy sem prichádzali stovky autobusov z pláží na juhu).
S milou pani som si dojednal ubytovanie v jej penzióne na okraji mesta, s výhľadom na rieku a les. Až neuveriteľné, že 5 minút od toho blázinca bola moja izba s vonkajšiou terasou, kde som v úplnom tichu jedol raňajky pri upokojujúcom pohľade do ničím nerušenej zelene, za zvukov škriekajúcich opíc a spevu vtákov. To bol Ubud ako som si ho predstavoval :) :)
A to jedlo...
Ešte teraz mám slinky pri spomienke na rôzne curry, ovocie, džúsy, šalát z merlina a hviezdny tuna tartar z jednej charitatívnej reštiky ... mňaaam :) :) Hneď prvá gastronomická zastávka viedla do svetoznámej Warung Ibu Oka s tradičným Balinízskym grilovaným prasiatkom. Je síce 2x drahšie ako inde, ale zmesou korení a omáčok dosahuje jemnosť a chuť, za ktorú sa oplatí priplatiť. Je tak populárne, že už otvárali 3. reštauráciu a v každej za deň spotrebujú vyše 20 grilovaných prasiatok. Zážitok pre všetkých ... možno okrem vegetariánov :) :)
Ďaľší deň si dávam konečne oprať všetky moje veci a tak si obliekam posledné tričko a sarong (mužskú sukňu), ktorý som si nedávno kúpil pri termálnych prameňoch. A táto zhoda okolností mi prišla vhod po polhodinovej prechádzke k hinduistickému chrámu, kde práve začínal obrad, ktorý sa tam koná len raz za pol roka. Po rozhovore som sa dozvedel, že prísne pravidlá zakazujú vstup bez sarongu, alebo ženám počas periódy. Obe podmienky som spĺňal, tak som mohol sledovať ako jediný zahraničný účastník ako všetci ľudia prežívajú túto udalosť. Vďaka bohu za sarong :) Teda v tomto prípade možno vďaka Shivovi, Vishnu, Brahmovi a ďaľším hindiustickým bohom. :) :) :)
Anand Ashram
Požičiavam si staručký bicykel (bez prehadzovačiek :) :) ako ideálny prostriedok na preskúmanie okolia, vozenia sa po cestičkách medzi ryžovými políčkami, umeleckými dieľňami a stretávanie vždy usmiatych ľudí. Toto je to pravé Bali – bez turistov a na toľko vzdialené od negatívnych skúseností ľudí, ktorí skončili len v turistických plážových "getách" na juhu ostrova.
Počas jazdy na severe som medzi ryžovými poliami a miestnymi domčekmi narazil na Ananad Ashram. Ashram je miesto meditácie, de facto hinduistický kláštor, ktorý je otvorený verejnosti (na rozdiel od tých európskych kresťanských). Veľmi milí ľudia odpovedali asi hodinu na moje otázky nielen ohľadne Ashramu, ale aj všeobecne ohľadom hindiuzmu. Keďže tam mali aj ubytovanie pre externistov, rozhodol som sa tam na druhý deň presťahovať na takmer týždeň meditácie, cvičenia jógy a oddychu. Ubytovanie nebol rozhodne európsky kláštor ale skôr 4 hviezdičkový hotel s bazénom a wifi :)
Na druhej strane pokoj z toho miesta vyžaroval na každom kroku. Spoločný priestor na tri denné meditácie, cvičenie jógy a večerné diskusie dopĺňala miestna záhrada, ktorá musela naplniť pohodou snáď každého. Tu si človek uvedomí, aký je rozdiel oproti niektorým iným vieram, plných nenávisti voči ľuďom iného názoru. Nebolo treba ani zachádzať ďaleko k islamským radikálom. Stačilo mi rozmýšľať nad niektorými slovenskými pokrytcami kľačiacimi v kostoloch a s toľkou nenávivisťou v srdci sa udierajúcich do pŕs, že sú dobrí kresťania.
Nebol som tu jediný turista, keďže okrem mňa tu bola kórejčanka Una a američanka Neeta. Rozhodne som tu bol jediný, kto nebol vegetarián alebo vegan :) :) A skvelá vegetariánska strava mi neskutočne chutila. Bola úplne čerstvá, z miestnej záhradky uvarená ako pre rodinu a každý deň sa stala ideálnou kulisou pre rozhovory. Napriek tomu, že som bol jediny "mäsožravec" sa nikto na mňa nepozeral cez prsty a dokonca mám pocit, že pri mojom rozprávaní o skvostných argentínskych steakoch mali všetci plné ústa rovnakých chúťok. :) :)
Festival
Voľné dni medzi rannými a večernými meditáciami v Ashrame som si užíval pri bazéne alebo na bicykli po okolí. Práve v ten posledný deň som sa vydal na najdlhšiu trať. 40 km by nebolo tak veľa keby nemalo stúpanie z 250 do 850 nadmorskej výšky a nebol bicykel bez prehadzovačiek :)
Bola to makačka, ale aj veľká sranda. Strašný rozdiel oproti európskej snahe o dokonalosť v podobe najlepších áut a vybavenia, bicyklov s najmodernejšími vymoženosťami, aby sa človek nenarobil a išiel čo najrýchlejšie. Tu to bolo iné. Každý kopec, aj ten najmenší, bol výsad zo sedadla, každý záber pedálov dal zabrať, prepotené tričko, unavené nohy...
... Ale celý tento očistec mal veľkú výhodu. Išiel som strašne pomaly, nikde som sa neponáhľal, lebo inak sa ani nedalo :) Vďaka tomu bolo dosť času obdivovať okolitú scenériu nikdy nekončiacich ryžových polí, v oblakoch miznúcich vulkánov, ale hlavne vracať úsmevy ľuďom a kývať všetkým deťom ktoré kričali Heloooooo :) :) Tieto cestičky sú tak vzdialené turistickému ruchu, že miestni sú tu ešte nepokazení, usmievavaví a najmilší na celej planéte. Vďaka Shivovi, Brahmovi a Vishnu za bike bez prehadzovačiek :) :) :)
Celý deň som cestou stretával veľké skupinky v miestnych krojoch. Boli ich stovky, išli autami a dodávkami rovnakým smerom ako ja. Už vtedy som vedel, že to bude niečo veľké, len som nevedel kde. Vrcholom všetkého bolo, keď sa strhla prietrž a spustil sa ohromný lejak. Náhoda a osud chceli, že to bolo pár metrov od prístrešia, kde sa stovky týchto ľudí schovávalo čakajúc na začiatok najväčsieho festivalu oblasti za 50 rokov. Zavolali ma medzi seba a nasledujúcu hodinu dažďa sme prerozprávali, prejedli a prepili spolu. Hneď ako prestalo pršať dokončili vystúpenia tradičného balinízskeho tanca a začal sa skoro 2 kilometre dlhý farebný sprievod, ktorý som si užil ako jediný západniar. Práve táto uprimná pohostinnosť vo mne nenecháva jedinú pochybnosť o tom, že Indonézania sú najlepší ľudia zo všetkých krajín, ktoré som kedy navštívil. Toto je pravé Bali :)
Málo času na ostatné
Niečo málo cez týždeň do odletu do Európy a tak veľa vecí čo som chcel vidieť. Množstvo trekov a prechádzok po okolí, umelecké galérie a dieľne, jaskyňu slonov, Monkey forest s tisíckami opíc poskakujúcich po hinduistických chrámoch, ale aj hlavách turistov.
Jeden z posledných dní na ostrove a mňa čakal kurz varenia lokálnej kuchyne na miestnej bio farme, kde si všetky ingrediencie pestujú sami. V skupine s 2 nemcami, austrálčankou a američankou sme sa prejedli 7 chodmi ktoré sme si predtým sami navarili :)
Američanka Kelly mala vlastného šoféra, tak nás pozvala na okružnú jazdu na zvyšok dňa. (Kelly okrem iného pracovala v LA v PwC ako ja kedysi a zmenila kariéru na šéfkuchárku vo Francúzku a v súčasnosti má otvorené 3 reštaurácie v Shanghaji). Okrem sopiek, kopcov a výhľadov sme sa zastavili v 2 hindiuistických chrámoch, ktoré mali inú atmosféru ako zvyšné stovky na ostrove.
Prvý z nich, Pura Tintra Empul mal údajne najliečivejšiu vodu na celom Bali. Nemohol som odolať a ako jediný z nás som sa odhodlal na tento zážitok. Na rozdiel od Banjarských termálnych prameňov zo severu ostrova boli tieto ľadové :) :) Ale zážitok to pokaziť nemohlo. Hlavne keď som postupoval k ďaľším a ďaľším z 20tich prameňov za starou babičkou nesenou na rukách jej dcéry. Pohľad na jej tvár plnú viery v liečivú silu tohto miesta, dodal vieru v ich účinok aj mne. :) :)
Bolo by toho ešte neskutočne veľa čo by sa dalo popísať o zážitkoch z tohto neskutočného miesta, ale to sa musí proste zažiť...
