Rozlúčka s pacifikom na výbornú
El Tunco, malá surferská dedinka, je moja rozlúčková destinácia s Tichým oceánom na tejto ceste. Viac ho už neuvidím, keďže moje kroky budú smerovať do hôr vnútrozemia a na pobrežie Karibiku.
Nemohol som si vybrať lepšie miesto. Krásna pláž, ale hlavne pohoda surferskej komunity, ktorej úspešne sekundovali veľmi milí miestni ľudia, bola ideálnym kokteilom s názvom Bye Bye Pacific.
2 dni pohody, prechádzok po horúcej pláži, ochutnávanie miestneho jedla Pupusas (dobrôtkami plnené kukuričné tortily) a toho najlepšieho oddychu. V Salvadore, na rozdiel od predchádzajúcich krajín, nemajú významnú značku špičkového rumu, ktorý by sa vyrovnal hviezdam ako sú Guatemalská Zacapa alebo Nikaragujská Flor de Cana. V cestovnej agentúre, kde som sa prišiel opýtať na autobusy, stretávam miestneho Ivana, s ktorým sa zarozprávam na nasledujúcu hodinu. Bude to tým, že témou je práve rum a hlavne ten, ktorý Ivan vyrába nakladaním rôznych dobrôtok do klasického nápoja z cukrovej trstiny. Pozýva ma na ochutnávku jeho majstrovských diel, ktorým odovzdali svoje chute škorica, koreniny alebo zázvor.
Boli výborné a dokonca ma na druhý deň ani nebolela hlava :)
Koncert s názvom najkrajší západ slnka
Pamätáte si svôj najkrajší západ slnka?
Ja som ich videl stovky. Na plážach lemovaných strapatými palmami, na vrcholoch mrazivých hôr, na lodiach rytmicky sa húpajúcich na oceáne alebo na mohutných vyhasnutých sopkách.
Trvalo to 33 rokov môjho života až do večera v El Salvadore, kde som prežil dokonalý koncert zážitkov, ktorý dal vyniknúť západu slnka môjho života.
Znudene som kráčal na malú pláž, ktorá bola mojím domovom posledné dva dni až do momentu, kedy som sa pozrel na horizont pred sebou. Z vysokého útesu, pomedzi listy vo vetre sa šantiacich paliem, som zbadal pomarančovo-oranžový, krvavo-červený kruh blížiaci sa k hladine vody. To bolo predohra, ktorá strhla moju pozornosť na to, čo sa bude diať. Zostupujúc po množstve schodov som neustále zrýchľoval v radostnom očakávaní nasledujúcich dejstiev. Stačilo sa pozrieť kamkoľvek pre objavenie ďalších účinkujúcich tohto večera.
V hlavných úlohách umierajúce slnko a vraždiaci oceán, pilujúcich svoje vystúpenie tisíce rokov. Tradične sa zúčastnila aj skala Roca Sunzal, o ktorú sa rozbíjali dotieravé vlny a s rachotom vytvárali závoj trieštiacich sa kvapiek zastierajúci slnečné lúče. Oceán bol plný surferov predvádzajúcich svoje kúsky početnému publiku na pláži. Na tej istej pláži práve dohrali futbalový zápas ženy a prenechali svoje miesto mužom, aby si užili posledné zvyšky svetla pri príjemnej podvečernej teplote. Toľko pozitívnej energie všetkých účastníkov tejto parády vytváralo dokonalý koktejl pohody, šťastia a krásy na niečo výnimočné a nezabudnuteľné. Každá bunka mojho tela kričí WAW.
Posledné kúsky zlatavej gule sa už dávno utopili vo vode oceánu, keď prichádzam k stánku s Minutas – ochutenou ľadovou triešťou. Okolo stoja futbalistky, ktoré mi radia akú príchuť si mám zobrať. Výber od neskutočne presladených až po exoticky neznáme mi nijako nezjednodušia, keďže ako typické ženy sa samozrejme nezhodnú :). Rozhodnutie za mňa spraví predavač a o chvíľu si vychutnávam osviežujúci ľad ochutený kyslými limetkami, slaným nálevom a pikatným chili. Je to skvelá kyslosť, ktorá dokonale podčiarkuje sladkosť koncertu, ktorý sa pred chvíľou skončil a ktorému vzdávam hold dlhým tichým standing ovation...
Cesta kvetov
Ráno stojím pri krajnici cesty, kde ma poslali miestni. Bola ešte tma lebo jediný autobus prechádza okolo ževraj 5:30 a hlavou mi bežia myšlienky od toho ako by som si ešte pospal až po to, že keby tam na mňa niekto skočí tak ani nepípnem :). Okolo sa rútia kamióny aj pestrofarebné autobusy, ktoré majú v tme nečitateľný nápis, a nemám ani potuchy na ktorý mám mávať, aby som ho zastavil. Takže mávam a zastavujem všetky :).
Rozvidnieva sa a ja po 30 minútach myslím už len na to, že som ten môj jediný denný autobus minul. Po hodine som už rozhodnutý z cesty odísť, keď v tom zastane ten môj vytúžený, ktorý ma po 3 kolísavých hodinách neskôr vysadí o 60 km ďalej. Áno, je to priemerná rýchlosť podpriemerného cyklistu a bežný štandard v Salvadore :).
Ešte pomalší autobus sa prediera smerom do hôr k mestečku Juayua. Ďalšiu hodinu cesty, vytrénovaný desiatkami podobných slimačích jázd, prestávam vnímať a obdivujem len kopce dvíhajúcej sa krajiny.
Je sobota ráno a na námestí sa koná trh, ale hlavne tradičný gurmánsky festival jedál z okolitých dediniek. Veľké mňam ma poháňa v hľadaní ubytka, aby som zložil vak a začal ochutnávať. Mám šťastie, v preplnenom mestečku je posledná posteľ moja a na rad prichádzajú chuťové poháriky. Skúmanie stánkov s okrúhlymi klobáskami, špeciálne naloženými mäskami, ochutenými plackami a voňavými rybami začína. Dal som si 5 chodov a samozrejme som sa strašne prejedol. Ale nedalo sa odolať a neochutnať :) :).
Hlavným cieľom zvyšku dňa je nejaké kalórie vychodiť. Presun do susednej dedinky Ataco vo výške okolo 2000m, kde vyhliadková veža nad kostolíkom ukazuje panorámu celej zelenej doliny. Asi 20km úsek cesty medzi dedinkami sa nazýva Ruta de las Flores (cesta kvetov), čo výborne vystihuje pestrofarebné okolie. Pokračujem na trek k 2 zeleným lagúnam pri mestečku Apaneca. Spoločnosť mi robí miestny chalan Harold, s ktorým rozoberáme život, miestne ženy a mnoho ďalších, výrazne nudnejších tém :).
Harold je 27 ročný pohoďák s prekvapujúco výbornou angličtinou. Pestuje vlastnú kávu a má špeciálny spôsob praženia a ešte špeciálnejší sen o tom ako to rozbehne ako veľký business. 3 hodinový výlet a ešte dlhší príjemný rozhovor sa blížia ku koncu. Kalórie spálené, a tak sa môže pokračovať bez výčitiek v ochutnávaní ďalších chuťoviek nasledovaných ďalším trekom, tentoraz k dvom z mnohých miestnych vodopádov. Nekonečný kolobeh prejedania sa lokálnymi dobrotami a výletov trvá naštastie len 2 dni, kedy gurmánsky festival končí :).
Vulkán Svätá Ana
Po prenocovaní v provinčnom mestečku Santa Ana vyrážam na sopku rovnakého mena. Kvôli bezpečnosti nás sprevádza polícia a dvaja sprievodcovia, doprevadia nás na vulkán vysoký ako nižššie štíty Tatier za 3 hodiny. Žiadna extra námaha, ale je kráľovsky odmenená výhľadom na kráter plný variacej sa a dymiacej, smaragdovo zelenej vody. Výhľady na okolité sopky a jazero Coatepeque začínajú zastierať stúpajúce mraky, a tak je ten správny čas na ešte ľahší zostup.
Hodinové čakanie na autobus trávim s 2 Američankami, ktoré som stretol v hosteli deň predtým. Je to pre ne v 22 rokoch prvá cesta mimo USA a ich prvý pas v živote bol vydaný len pred mesiacom. Trochu rozdiel v porovnaní s mojimi dvomi paralelnými, takmer plne vypečiatkovanými cestovnými dokladmi :) :).
Zvyšok dňa je to súboj s časom a autobusmi. Prestupujem 3 krát zo zlého do ešte horšieho, až prichádzam do hlavného mesta El Salvadoru menom San Salvador (aké originálne :) :). Taxík cez celé mesto ma vysadí už potme na stanici, kde by sa aj ten najodvážnejší hrdina bál aj za svetla. Pýtam sa postupne asi 10 ľudí, kým nájdem miesto na ulici, kde by mal môj vytúžený transport odchádzať. Pol hodinu sledujem tie najdesivejšie existencie, opilcov a ľudí, s ktorými by sa mi skamarátilo ťažko. Vak na chrbte so všetkým, čo mám od nedôležitého oblečenia až po ten najcennejší pas, si pritláčam stále pevnejšie. Okolo obchádzajú desiatky autobusov každú minútu a v tme je skoro nemožné identifikovať ten správny. Vyslobodzujúci výkrik Suchitoto z jedného minivanu mi zhodí veľký kameň zo srdca. 30 ľudí sa nahrnie do minivanu pre 18 ľudí a ja dostávam VIP miesto v uličke pri dverách, kde si môžem zložiť vak a sadnúť do špiny na zem. Pohodička až do momentu, kedy šofér nechá na ďalších 30 minút otvorené zadné dvere. Odvtedy sledujem v plnej rýchlosti sa naháňajúce okolité autá a motorky, len pár desiatok centimetrov od mojich nôh. Rukami sa zapieram a modlím sa, aby neprišla väčšia ľavotočivá zákruta, v ktorej by som určite prestúpil aj s ďalšími cestujúcimi na kapoty okoloidúcich áut :) :)
Suchitoto a La Palma
Zákruta sa nekonala a po 5 dopravných prostriedkoch, stresujúcom čakaní a ešte stresujúcejšej takmer 5 hodinovej jazde, som v Suchitoto. Je noc a keďže dohodnutý hostel je už zavretý, miestni mi pomáhajú hľadať dom majiteľa, ktorý mi nakoniec ide odomknúť. Ani si neviete predstaviť aký som šťastný, keď ležím v hrozne nepohodlnej posteli. Tej si moc neužijem, keďže ma znova čaká náročný deň, korunovaný prechodom cez hranicu do Hondurasu. Preto vstávam znova a už takmer klasicky o 6tej ráno :) :).
Suchitoto je krásne koloniálne mestečko, ktoré bolo kultúrne centrum ešte od čias Španielov a tento primát v rámci El Salvadoru si udržalo až do dnešných dní. Staré pestrofarebné domy, ulice dláždené stáročnými kameňmi, kolonády na námestiach a božská katedrála, vytvárajú jasný obraz o dôležitosti miesta v dobách už dávno minulých. Prechádzka k blízkemu jazeru Lago de Suchitlán je plná stresu, keďže ma každá recenzia varuje, že sa tam môže udiať nejaké prepadnutie. Miestni páni ma na námestí presviedčajú o opaku, a tak sa vydávam po vlastných a bez ujmy aj späť. Je 9 ráno, a keď si na námestí vychutnávam skvelé raňajky, myslím už len na miestny vodopád Cascada los Tercios. Na ten sa vydávam s motorkárom Jorgem. Je obdobie sucha a vo vodopáde nie je skoro žiadna voda a vďaka tomu sa odhaľuje jeho geologický unikát - šesťuholníkový kameň tvoriaci jeho zadnú stenu. Je to paráda, aj keď nejaká voda na okúpanie by mi rozhodne nevadila :).
Štandardné 3 autobusy, nadštandardne preplnené ľuďmi cestujúcimi smerom k hranici s Hondurasom, ma dostanú až do poslednej zástavky v Salvadore - dedinky La Palma. Táto je rodiskom špeciálneho štýlu umenia Naive, plného pestrofarebných výjavov z bežného života. Takto sú pomaľované všetky možné plochy od pouličných stĺpov, cez park až po kostol. Je to jedna veľká otvorená galéria plná umeleckých diel tej najveselšej kvality. Posledné pivko a posledný z desiatky autobusov, ktorými som cestoval v tejto krajine, ma odvezie 5km na hranice ďalších dobrodružstiev ďalšej krajiny.
El Salvador môže byť najmenšou krajinou regiónu, ale možno práve preto majú supermilí miestni ľudia srdcia výrazne väčšie ako inde... Bolo mi tu proste skvele, len veľmi krátko.
