Dve hranice, dva svety
Posledné momenty v Guatemale. Zostáva mi len pár bankoviek Quetzal. Dopoludnia som navštívil naj majské mesto Tikal a teraz stojím s vakom na chrbte 30km od hranice v spaľujúcom slnku skorého odpoludnia. Mám peniaze, ktoré by mohli vystačiť ledva na cestu a nechcem si už vyberať ďaľšie.
Stojím na ceste a mávam na prvý minivan preplnený ľuďmi na prasknutie. Nezastavil. Rovnako ako druhý a potom tretí. V momente, kedy dostávam podozrivé obavy, že najlepšia krajina Strednej Ameriky ma nechce pustiť zo svojho objatia, zastaví polorozpadnutý výsmech, nazývaný transport. :)
Je rovnako plný ako tie predtým, ale šofér je väčší optimista a natlačí ma medzi ostatných cestujúcich a ja si posledných 30km k hranici užijem postojačky v predklone, opretý o všetkých ľudí okolo. Teší ma len fakt, že úplne každý v autobuse je menej spotený ako ja. :)
Hranica, tradičné kontroly, rovnaká príroda okolo. Ale pocit je úplne iný. Španielčinu vystriedala angličtina, maličkí potomkovia mayov sa menia na urastených černochov a vo vzduchu cítiť niečo úplne iné. Aj keď je hrobové ticho, tak hrá v podvedomí hudba a každý sa hýbe do rytmov karibských tónov bubnov slnka.
Väčšinou sa krajiny na oboch stranách hranice na seba veľmi podobajú, ale tu je to autentický stredovek a na druhej strane kontinentálna Jamajka. Rozdiel nemôže byť väčší...
San Ignacio
Za hranicou na mňa pokrikujú taxikári so sľubom najvýhodnejšej cesty. Ponuky na odvoz do susedného mestečka sú prestrelené asi ako "najvýhodnejšie tendre" slovenskej vlády. Idem pešo, až kým nezastaví auto a spolujazdec mi ponúkne zvezenie. Mám posledné 2 doláre a aj tie sú pre tohto samaritána dosť. Platí si odvoz sám, tak je rád, že sa niekto podelí o náklady a že mu môže povedať niečo o svojej krajine.
Skoro všetci turisti idú rovno na skvostné ostrovy a hladučké pláže, tak som mu spravil radosť už len svojou prítomnosťou na neturistickom mieste. Počas 20 minút sa dozviem všetko dôležité a hlavne, v ktorom bare tento barman pracuje.
Zrýchlene zvládam tradičný choreografický výstup odloženia batožiny v hoteli, výberu z bankomatu, až po povinné napísanie mame, že som dorazil ok. :) Zvyšok dňa sa motám po mestečku, trhoch, ochutnávam odlišné jedlo a na večer sa vydám za Patom do jeho baru na prvé miestne pivká a info o živote, ženách a iných nebezpečných nástrahách tejto bývalej britskej kolónie. :)
Hlavné mesto č.1 to súčasné
Cesta naprieč celou krajinou je okolo 100km a ozvláštnim si ju 2 zastávkami.
Prvou je nové hlavné mesto krajiny Belmopal, ktoré ma necelých 15 tisíc obyvateľov a okrem stanice, na ktorej prestupujem, tu v podstate nie je nič iné zaujímavé.
Druhá zastávka je oveľa lepšia. Belize Zoo so sloganom zoologická záhrada pre ľudí, ktorí nemajú radi ZOO. :) Všetky zvieratá mali smolu a museli byť zachránené a teraz tu žijú šťastné ako blcha. Blchy doslovne a všetky ostatné skoro tak dobre. :)
3 hodiny zaplnené jaguármi, škriekajúcimi Howlermi, veselými opicami a mojimi obľúbencami, tukanmi. Skoro všetky som ich počas stredoamerickej cesty videl naživo v ich prírodnom prostredí a teda táto zastávka je skôr podporou dobrej veci, o ktorú sa tu všetci zanietenci snažia. Nastáva problém, keď mi recepčná oznámi, že keďže je nedeľa, ďaľší autobus ide až za vyše 2 hodiny...
Autobusy sú tu ako všade v Stednej Amerike pravidelné ako dobré správy o zlacnenom benzíne a tak stojím pri krajnici cesty a čakám na zázrak. Ten nepríde síce v podobe autobusu, ale zastavujúceho červeného pickupu. Stopovať v neznámej krajine, do ktorej som len teraz prišiel, s vakom, všetkými vecami, pasom a peniazmi, nie je rozhodne moja predstava ideálne stráveného romantického nedeľného popoludnia. Ale stáť na 35 stupňovej horúčave vedľa hlavnej diaľnice, na ktorej prejde v priemere jedno auto za dve minúty, tiež nie je aktivita, ktorá by vyhrávala v anketách s názvom : "Vaša ideálna nedeľa ..."
Omámený slnkom nastupujem do auta k Tobymu, a obzerám sa okolo seba. Na zadnom sedadle sú porozhadzované rôzne nástroje a hlavou mi preblesne, že takmer každý by bola ideálna vražedná zbraň. :) Dostávam sa do pohody, keď uvidím na sedadle za mnou detskú sedačku. Otec od rodiny by ma predsa nepotreboval zabiť, alebo??
30km smerom k Belize city máme príjemný pokec, až do momentu, kedy prechádzame okolo väznice pre celú krajinu a téma sa stočí na drogy. Tie, ako sa dozvedám, okolo pobrežia prevážajú Kolumbijci smerujúci k Mexiku na polorozpadnutých loďkách. Keďže tieto pašerácke dobrodružstvá sa odohrávajú v noci, pomedzi neznáme pobrežie pretkané útesmi druhej najväčšej korálovej bariéry plánety, množstvo z nich skončí na dne. More vyplavuje kilové balíky kokaínu, ktoré zbierajú miestni rybári z lode, alebo niekedy aj turisti, prechádzajúci sa po pláži. Z Tobyho potom vypadne, že pre nejakých, nie veľmi ok luďí, robil odvozy a rôzne služby. Som a vždy som bol optimista, ale teraz mám pocit, že ani detská autosedačka nie je dostatočná záruka. :)
Vystupujem v pohode a na oslavu si dávam čerstvý kokos. Ten je vraj dobrý na nervy... :)
Hlavné mesto č. 2, to bývalé
Belize city bolo hlavné mesto až do momentu, kedy si miestni nepovedali dosť a po hurikánoch a ďaľších problémoch nepresunuli hlavné mesto o 50km do vnútrozemia. Tu je ale stále tá pôvodná energia ľudí, mora a slnka, pretkaná so starými koloniálnymi budovami. Do odchodu lode mám skoro 3 hodiny a tak si užívam pohľady na rybí trh, rozpadajúce sa domy, aj poloprázdne ulice, v lenivom nedeľnom odpoludní. Ochutnávam miestne jedlo číslo jedna Rice and Beans. Jednoduchý mix ryže s fazuľami, doplnený podľa chuti kuraťom alebo bravčovým. Odporúčal mi to aj môj posledný stopársky vodič Toby, tak to určite nemôže byť zlé. :)
Toto mesto ma baví. Je plné farieb, tepla a dobrodružstiev, ale aj nebezpečenstva za ktorýmkoľvek rohom. Je to ten správny karibský kokteil na to, aby sa dalo povedať, že tam rozhodne nuda nebude.Takmer 3 hodiny na najväčšie mesto krajiny s 50 tisíc obyva- teľmi mi museli stačiť, lebo už je čas na hodinovú plavbu na Caye Caulker...
Vzduch vonia morom, a na lodi, ktorá si nadskakuje na hravých vlnkách sme asi desiati. Smerujeme na malý ostrovček a ja nedokážem zmazať úsmev z tváre. Po náročných týždnoch plných presunov, hrozných ubytovaní a vyčerpávajúcich dní, nasleduje karibská pohoda s veľkým P. Cítim sa šťastný a na lodi si to patrične užívam.
Konečne pohľadnicový karibik
Ak by bol Caye Caulker sen, väčšina ľudí by sa nechcelo prebudiť a dosnívali by život v kóme v raji na zemi. Bál som sa, či malý ostrov nebude preplnený turistami a zničený ako Honduraská Utila. Tam som bol mesiac pred Belize a nemohol som utíšiť svoje krvácajúce oči a sklamané srdce.
Caye Caulker je iná liga, liga majstrov pohody, majstrovstva sveta relaxu. Je to svet sám pre seba. Áno, je tam veľa ubytovaní, aj turistov, ale tento kúsok piesku pokrytý strapatými palmami nie je preľudnený a už vôbec nie zabitý. Je tam ta najlepšia energia Karibiku. Žiadne veľké hotely a už vôbec nie prepychové rezorty. Malé chatky a bungalovy vypĺňajú časť tohto pieskového zázraku.
Chodím si 4 dni po ostrove naboso, kľud a ticho ma objíma na každom kroku. Stačí sa pozrieť raz a človek sa už nechce prestať pozerať. Ochutnávam skvelé jedlo od kubánskeho grilovaného prasiatka, až po najluxusnejšie homáre, na ktoré je práve sezóna.
Som rád, že mám kúpenú letenku, lebo toto je miesto, kde by sa mohol človek utopiť v užívaní raja a už nikdy nechcieť odísť...
