Tak keď som už vykecal že to bolo také skvelé dúfam, že vydržíte čítať úplne najdlhší zápis, lebo kratšie sa fakt nedalo :) :)
Zástavka prvá: Fakt sladká rieka
V „náročnom" Hondurase vstávam naposledy, ale o to skôr. Hodinky ukazujú 4:00, keď s Nemcom Matthiasom a jeho frajerkou Anke nastupujeme do taxíka na autobus. Prechádzame tradičnými staničnými tancami v podobe predierania sa cez stánkarov, hľadanie správneho okienka v rámci všetkých 250tich. Ale hlavne obchádzanie autobusových naháňačov, ktorí klamstvom presviedčajú, že ich autobus ide presne tam a že je lepší a rýchlejší ako ktorýkoľvek na svete :)
2 hodinky a cez hranicu prechádzame ako horúci nôž maslom a ešte ľahšie zvyškom cesty. Sedím na stredoamerické pomery v slušnom autobuse a unavený a nevyspatý sa usmievam tým špeciálnym úsmevom plným očakávaní. V chladnom rannom vzduchu je tá správna energia, ktorá našepkáva tichým, ale neumlčateľným hlasom..."tu ti bude skvele, máš sa na čo tešiť". Je to ten super pocit, kedy človek dopredu cíti vôňu tých najsladších zážitkov, ktoré čakajú na každom kroku. A že som si tam tých zážitkov odkráčal :) :)
Hodinu z hranice a prestup do minivanu, ktorý nás privezie do mestečka Rio Dulce na rovnomennej rieke, ústiacej do Karibiku. Matthias pracuje v nemeckom hoteli, tak dostáva za úlohu nájsť ubytovanie, zatiaľ čo my s blonďatou Anke strážime vaky, vyberáme z bankomatu peniaze a po ceste ochutnávame dobroty z pouličných stánkov. Natešený Nemec sa vracia o necelú hodinu neskôr so skvelým úlovkom, v podobe parádneho hotela za smiešne nízku cenu. Sehr gut Matsi :) :)
Obed, nákup, aj zajednanie lode na zajtra nasledujú v rýchlom slede. Malé mestečko sa rozprestiera na oboch koncoch dlhého mosta a v podstate má len jednu hlavnú cestu, na ktorej sa odohráva celé divadlo života v priamom uličnom prenose. Hlasné trúbenie nekončiacej záplavy áut, vône neidentifikovateľných zdrojov a stovky ľudí, dopĺňajúcich túto pestrú tapisériu.
Nemci nezvládli skoré vstávanie a išli si pospať. Alebo sa teda aspoň na to vyhovorili. :) :) Ja sa vydávam k miestnej pevnosti zo 17 storočia, ktorá chránila hlavnú vodnú cestu proti lúpežným pirátom. Vyše hodina chôdze miestnym vidiekom odhaľuje zaujímavú karibskú subtropickú krajinu. Stovky vtákov na tisíckach stromov, motýliky na pestrofarebných kvetoch a hlavne stále usmiati miestni farmári. Dokonale si natrénujem pozdrav Buenas Tardes, ktorý je opätovaný miestnymi, s nezameniteľnými klobúkmi a vždyprítomnými machetami.
Hrad je taká malá klasika a aspoň fantastické jazero, ktoré ho obklopuje, z neho robí dosť dobrý objekt na 3 ligu, v porovnaní s európskymi skvostami. Ale kto chodí do Guatemaly kvôli hradom? :)
Možno aj preto, že sa za hodinu zatvára, som v celom areáli okrem predavačiek suvenírov sám. Tým maličkým ženičkám sa nedá odolať a výrazne si rozširujem zbierku pletených náramkov :)
Cestou späť sa mi do cesty pritrafí supermarket, kde si vďaka nekonečnej rade urobím radosť prvým miestnym pivkom. Okrem neho v mojom košíku skončil skvelý miestny 7 ročný rum Botran, ako odmena za dopoludňajšie hľadanie ubytovania. Fľašku ešte v ten večer potrestáme s nemeckým párom a ide sa spať. Teda aspoň na chvíľu...
Až v neskorej noci je jasné, prečo je ubytovanie tak výhodne lacné. Most je necelých 100m od našich postelí a prúd kamiónov neustáva až do rána. :) Takže to bola najlacnejšia vibračná posteľ predplatená na celú noc, akú som kedy v živote zažil. :) :)
Transfer pre bohov
6 týždňov som sa presúval loďami, lietadlami, autobusmi, autami, aj motorkami od tých zlých až po tie ešte horšie. A tu zrazu ráno o 9tej nastupujeme na 3 hodinovú vyhliadkovú cestu po meandroch rieky Rio Dulce, ktorá sa slovami nedá opísať. Pojmy ako neskutočná, nebeská alebo z iného sveta, popisujú tento zážitok asi tak, ako slabý bujón z kocky Magi popisuje 16 hodín pomaličky pripravovaný vývar v tej najlepšej parížskej reštaurácii. :) :)
Bolo to predjedlo, polievka, steak aj sladučký dezert, servírovaný pretekajúcimi lyžicami. Každý meander skrýval ďaľšie a ďaľšie prekvapenia. Ostré zrázy vápencových skál pokryté tropickou vegetáciou striedali mangrovníky pri hladine, aby za ďaľšou zo stoviek zátačiek vykukla skala, na ktorej sedeli stovky vodných vtákov. V momente, kedy sme mysleli, že si oddýchnu naše lícne svaly dúfajuc, že už konečne zavrieme spadnutú čelusť, prebrali žezlo úžastnosti miestne plávajúce dedinky a ženičky na loďkách. A po nich termálne pramene, vyvierajúce priamo v rieke, vystriedané poliami leknínov, pokrývajúcimi tento tečúci skvost. No proste huba bola otvorená až do samého záveru v ústí do Karibského mora v dedinke Livingston. :) :)
Najlepšia rybacia polievka života?
Livingston je mesto s najväčšou komunitou Garifunov v krajine. Sú to potomkovia čiernych otrokov, násilne vysadených Angličanmi na karibskom ostrove Roatán, odkiaľ postupne osídlili časť pobrežia Belize, Guatemaly a Hondurasu. Malé mesto, kam sa dá dostať len loďou, má špecifické zvyky, atmosféru a energiu. Je to tu ako na Jamajke a tóny hudby cítiť vo vzduchu, aj keď je ticho ako v hrobe. Nemec sa čiastočne osvedčil a hľadá ubytovvanie aj dnes. Tentoraz dostal mňa ako pomocníka aby bola istota, že bude v noci ticho bez kamiónov. V tomto izolovanom mestečku kde nie sú ani autá to síce nehrozí, ale pre istotu. :) :)
Hľadanie nám trvá výrazne dlhšie, čo je moja zásluha, lebo som na všetko zvedavý a zastavujem sa pri každom stánku. Ale svoju úlohu plním tak svedomito, že už po 10 minútach narazíme na smaženú pšeničnú tortilu, ktorá sa výrazne ponáša na náš langoš. A chutí minimálne tak dobre. Krásna vrstva smaženej fazuľovej pasty s chilli a mňam mňam syrom na vrchu, dodávajú tak skvelú chuť, že sa sem chtiac nechtiac po dojedení prvého kúsku po 5 minútach vraciame znova. :) :)
Ubytovanie na 2 rozdielnych miestach, keďže do poslednej voľnej izby s výhľadom na tichučké ústie rieky dostal prednosť párik. Zložím vak a po rozhovore s 3 miestnymi znalcami zisťujem, že najlepšia tradičná polievka miestnych garifunov Tapado, bude v reštaurácii Cosa Nostra. Tá je ani nie 100m od môjho hostela v peknom penzióniku, ktorému šéfuje Američan Stewart. Hneď ako ho stretnem viem, že to bude podobný zážitok ako s najlepšou rybou môjo života v Patagónii.
Je to šéf na pravom mieste, človek, ktorý chce potešiť. Rozprávame sa len chvíľu a na moju narážku, že traja ľudia mi povedali, že je najlepší, sebavedomo odpovedá, že o tom vie a že ja si budem po jedle myslieť to isté. Táto istota a krása reštaurácie rozprestierajúcej sa na nábreží s najlepším výhľadom, vyvolávajú obavy z prehnanej ceny. Bojazlivo sa pýtam a dostávam informáciu o 85 Guatemalských Quetzaloch. Prekvapene sa opýtam ešte 2 krát, keďže v ostatných podnikoch si účtujú 100-120. Moje prekvapenie musí byť ľahšie čitateľné ako prvácky šlabikár. Stewart to spozoruje, len sa usmeje a vraví „Vieš, máme dobrú cenu, ja nerozumiem prečo sú ostatné miesta také prestrelené. Ja mám na tom jedle slušnú maržu a viac si zaň účtovať nepotrebujem." Mať klobúk, smeknúť ho len raz by bola urážka. Za takýto prístup je poklona, standing ovation, ďakovný dopis, aj vyznamenanie pred nastúpenou vojenskou jednotkou stále málo. Toto je proste PÁN.
Počkám na Nemcov, ktorým celé miesto obásnim tak, že dnešné spanie skrátili na 10 minút :) a už spolu skracujeme čakanie kochaním sa výhľadom na pokojnú rieku. Ani nedýcham, keď sa blíži tanier tekutého zlata. Prvý pohľad, potom aj druhý, tretí a xtý. Prvý nádych, druhý, až xtý. Toto je Sixtínska kaplnka v tanieri. Krásna krémová chuť zmes kokosového mlieka, čerstvých rýb, rôznych morských plodov, krabov a zeleniny. Dokonale vyvážená chuť, farba a hypnotizujúca vôňa. Beriem do ruky lyžičku keď príde Stewart a povie: „ Vieš, dal som ti tam aj polku lobstra, nech to máš takú luxusnú verziu". Žmurkne a už len popraje dobrú chuť.
Prvá lyžička. Zatváram oči a v ústach mi hrá Bethowenova Óda na radosť! :) :) Toto je sen a Stewart to vie a z opodiaľ sa pozerá. Vymeníme si obrovské všetkohovoriace úsmevy a ticho mi očami povie: „Tak čo? Nekecal som? :) :)". Ani nemusí čakať na odpoveď aby vedel, že poviem „Najlepšia rybacia polievka v mojom živote. Si proste PÁN!!"
Najvačšia opica cesty?
Rozlúčim sa s fajn Nemcami, ktorí odchádzajú do Belize a zvyšok dňa sa prejdem po mestečku. Hore dole, aj dole hore to stihnem za pol hodinu a už som späť v hosteli. Ten tvorí len pár bungalovov a bar zasadený medzi tropickou vegetáciou. Zaujímavé miestne pravidlo, podľa ktorého sa vypína večer o 8mej internet spôsobí, že všetci ľudia z celého sveta sa spolu bavia a nikto neposedáva s telefónom v ruke. Skvelý nápad nielen ako premôcť technológiu, ale rovnako aj spôsob ako predať viac drinkov.
Večer sa rozbieha a hrajú sa rôzne popíjacie hry od kariet, cez podliezanie tyče, až po beerpong. Toto je niečo pre moju hravú povahu :) Celkom vyhrávam vo všetkom a preto moc nepijem. Až je mi to ľúto a preto si objednávam mimo hry špeciálny rum miestnych Garifunov, v ktorom sú naložené všelijaké bylinky a dobroty tak dlho, až pokiaľ mu neodovzdajú všetku svoju chuť. Nie je to zlé až do momentu, kedy niekto spomenie, že tradičná miestna výzva zahŕňa 4 panáky vypité za sebou na ex. V momente, kedy k tomu pridajú súťažny element v podobe pitia za rodnú krajinu, nemôžem odolať. Na tabuli Slovensko vôbec nie je a ja som sa to v ten večer chystal poriadne zmeniť. :)
Pokračuje sa v hrách i súťažiach, ale hlavne v popíjaní až do neskorého rána...
Budím sa v posteli s bolesťou hlavy na úrovni pôrodných kontrakcií. :) Všetkým zaprením vstanem a doplazím sa do sprchy a neskôr do baru na raňajky.
Zaplatím účet za predchádzajúci večer, ktorý je 9krát vyšší ako lacné ubytovanie a dozvedám sa, že som zvládol 23 polovičných rumov a 5 malých pív. Celkom slušný výkon. :) :) Na tabuli je Slovensko s číslom 5, o jedno miesto pred omnoho väčším Talianskom. :)
Pocit dobre vykonanej práce pre vlasť :) mi pomáha zaprieť sa všetkými silami a dobaliť si vak. Neexistuje sila, ktorá by ma v Prahe v takomto stave dostala z postele. Ale tu mám tak málo času na tak skvelú krajinu, že aj keď do dnešného dňa nechápem ako, ale aj tak som vstal, osprchoval sa, pobalil si veci a vyrazil. Hodina na hompáľajúcej sa lodi bola vďaka vánku pomerne znesiteľná. Chôdza s ťažkým vakom v rozpálenom meste Puerto Barrios boli už tie pravé galeje. Niekde počas 30 minút mučivého kráčania som si dal realistický záväzok že až do konca Guatemaly nič nevypijem. :) :)
Nebudem vás napínať či sa mi to podarilo, to sa dozviete na konci tohto mailu. :)
Antigua na skok
Zmučený som dorazil na autobusovú stanicu a vybral si ten najpohodlnejší autobus do hlavného mesta Guatemala City. 6 hodín cesty luxusnej klimatizácie som si užíval do tej miery, ako moje telo bolo schopné. :) Už vtedy som sa musel zaprieť, aby som nestratil zbytočne jeden drahocenný deň a spätne rozmýšľam, že celá Guatemala bola charakteristická veľkým zapretím. Vstával som tu najskôr zo všetkých krajín, najviac som cestoval, odsedel si najviac autobusov, najviac nakráčal a aj sa najviac zapotil. Chcel som veľa a musel som pre to veľa spraviť a ešte viac sa zaprieť. Ale Guatemala ma za to bohate odmenila. Každá kvapka potu bola mnohonásobne vyvážená zážitkami a skúsenosťami. S odstupom som na seba hrdý, že som to dokázal a že som to ani raz nevzdal. A toto odhodlanie sa formovalo práve v neskutočnom trápení aj počas tej 6 hodinovej cesty naprieč krajinou.
Hlavné mesto Ciudad de Guatemala je 2 milionové monštrum, ktoré som po 30 minútach opustil a vydal sa do historickej Antigui. Hodinová cesta a vystupujem na nočnom hlavnom námestí. Toto mesto bolo hlavným mestom celej Strednej Ameriky počas vyše 300 ročnej vlády Španielov. Krása miestnych koloniálnych budov to s prehľadom potvrdzuje a jemné nočné osvetlenie zvýrazňuje ich opuletnosť.
Na dlhšie obdivovanie nemám síl a ani čas a preto je prvou a poslednou zástavkou hostel. Vyčistiť zuby, vycikať a ísť spať aj bez pomodlenia. :) :)
Išli ste už v autobuse v ktorom otvorili reštauráciu?
V Antigue si nechávam časť vecí, lebo sa sem o pár dní vrátim. Ale teraz moja cesta smeruje k jazeru Atitlan. Je 5 hodín ráno a ja už vstávam, aby som chytil jediný priamy autobus v ten deň. Nestíham ani rozmýšlať nad tým, že pred 24 hodinami som dopíjal posledné rumy v Livingstone a chystal sa do postele. :) Toto je proste Guatemala. Zážitky koncentrovanejšie ako šumienka. :)
Cesta starým vyradeným americkým školským autobusom by sa dala kľudne označiť za štandardnú. Absolvoval som takých v Strednej Amerike stovky. Roztrhané koženkové sedačky, svojská blikajúca výzdoba autobusárov a kde tu čarbanice rôzne vulgárnych úrovní, podľa ročníka prevážaných študentov.
Táto cesta bola však iná. V magickej krajine medzi desiatkami sopiek slovo štandardná nepatrí zďaleka do základného slovníka. Po pol hodine jazdy nastúpil ďaľší malý predajca s veľkým košíkom a ešte väčším úsmevom. To by v krajine úsmevov stále nebolo nič neobvyklé. Ale potom to začalo...
Videl som toho v autobusoch dosť, ale toto bol profesionál. On si v tom autobuse normálne otvoril vlastnú reštiku a vystúpil až po hodine, keď sme si všetci kúpili úplne všetko a jeho košík bol úplne prázdny. :) :)
Začal príjemným hlasom ponúkať ako predjedlo tortily so syrom alebo s kuraťom. Prešiel cez teplé plnené empanady až k hlavným jedlám ako Chicharones. A keď jemným, ale prenikavým hláskom oznámil už 4 chod, celý autobus vybuchol smiechom. To bola len zaťažkávajúca skúška pre naše bránice, ktorá bola rozhodne treba. Keď obišiel celý autobus a každý už mal nakúpené minimálne 2 veci, spustil po španielsky: „ Dámy a páni a teraz si dáme dezertííík :) :)" To už nevydržal ani vodič a so smiechom skoro pohladil zvodidlo miestnej serpentíny. :)
Ten chlap bol fantastický. Predal by čokoľvek a komukoľvek. Zlatým klincom bolo, keď za mnou sediaci turista, pre ktorého bola španielčina skutočná španielska dedina, poprosil na konci o to Chicharones. Usmievavý predavač mu stále opakoval, že je to piel de cerdo, čo mu po španielsky bolo platné ako mne prednáška o jadrovej fyzike v mongolštine. Pár chutných súst až kým spozornel a prešiel pár radov vpred smerom ku mne a opýtal sa v angličtine čo mu to tak vlastne chutí.
Po mojej odpovedi že sa jedná o smaženú bravčovú kožu, čiže naše klasické škvarky, úplne zbledol a výrazne zneistel. Opýtal sa znova, prestal jesť a vydesene povedal: „I am from Izrael". Vtedy som to pochopil aj ja a len dúfam že mu Jahve odpustí. :) :)
Atitlán – Jazero bohov a bohovské jazero...
Ak by boli pravdivé legendy o stvorení sveta mayskými bohmi, tak k jazeru Atitlan by chodili na dovolenky ako komunistické rodinky k Balatonu. :) :)
Ak mi na popis vodnej nádhery rieky Rio Dulce nestačili pozemské slová, tak na opis najkrajšieho jazera sveta nestačia ani slová celého vesmíru. Jazero vo výške skoro 2000 metrov, pri jeho brehoch ho obklopujú tri, takmer 4000metrové sopky a viac ako desiatka ďaľších na horizonte. Jeho blankytne modrá hladina odráža zlatavé slnečné lúče a až 340 metrová hĺbka krištáľovej vody kričí WAAAW.
Sedím v autobuse ešte stále prejedený zo 4 chodovehého cestovného menu. :) Prechádzame cez regionálne centrum Solola, v ktorom sa práve koná trh. Hýbeme sa slimáčou rýchlosťou, za ktorú som rád, lebo okolo je na čo sa pozerať. Mozaika farieb, ľudí a zvierat jasne naznačuje, že toto miesto je špeciálne. Po 20 minútach systémom plyn - brzda a o celých 800metrov ďalej autobus prejde trh a po serpentínach schádza k jazeru. Prvé výhľady su dychberúce. Nemôžem z tváre zmazať úsmev a z každej bunky tela dojatie. Je to ten úsmev, o ktorom človek vie, že vyzerá ako retard, ale ani páčidlom by ho nedostal z tváre. Je to koncentrované štastie najvyššej kvality. Liečivý elixír na každú bolesť minulosti. Je to proste Atitlan.
Prechádzka s veľkým P.
Vystúpil som z autobusu a už mi usmievavavý postarší pán ponúkal ubytovanie. Bol som unavený a on mi bol sympatický, kývol som na ponuku a po 10 minútach som už ležal v peknom penzióne, ďaleko od turistického ruchu. Zmorený zážitkami som okamžite zaspal na 3 dlhé hodiny. Rýchly obed a prechádzka okolo jazera, ktoré je zblízka neskutočne čisté a lákavé. Mám na sebe plavky, ale chuť vidieť ešte kúsok a potom ešte ďaľší je tak veľká, že do vody vleziem až v nasledujúci podvečer. :)
Všetci turisti zostávajú v malých dedinkách okolo jazera smerom na západ, kam sa dá dostať len loďkami. Ja sa vydávam smerom na východ po chodníku, smerom k Santa Catarina Palopo. Asi 2 krát zablúdim a musím sa vrátiť, až nakoniec po vyše hodine prichádzam do malej dedinky plnej miestneho kmeňa Mayov. Sem zablúdia turisti len veľmi výnimočne a v pestrofarebných tkaných krojoch oblečení ženy i muži tu žijú už stovky rokov ako ich mayskí predkovia. Domy nastavané až do okolitých kopcov, spájané nekonečnými schodiskami. Všetci tu rozdávajú úsmevy ako by to boli v Európe letáky do Lídlu. Deti pobehujú a veselo mi kývajú. Je tu cítiť energiu neskutočnej bezstarostnosti. Títo ľudia skoro nič nemajú a nič im nechýba. Rozdiel oproti nenásitnej Európe a západu nemôže byť väčší.
Tu je svet ešte stále normálny. A to normálny znamená nezbláznený a tým skvelý. Jedno z mála miest na svete, kde je dôležitejšie to podstatné a technológie a facebookové like tu znamenajú menej ako kvapka vody v jazere ich predkov.
Drevársky aplauz.
Usmievam sa a som štastný.
Ďaľšia hodina chôdze po prašnej ceste ma privedie do dedinky San Antonio de Palopo. Skoro rovnakej, ako tá predchádzajúca... rozložená od brehov jazera, až po úbočia okolitých hôr. Je ešte viac odrezaná a tým ešte viac normálna. Božský pohľad na malé deti, ktoré sa naháňajú a sú oblečené do tradičných tmavomodrých krojov s bohatým farebným zdobením, ma dovedie až do centra dediny, pred kostol.
Tam stojí provizórna drevená škola a pred ňou nákladiak naložený drevom na kúrenie. Ľudia sa zhromažďujú a odnášajú každý čo unesie. Nielen maličkí muži nosia náklady, ktoré by som ani neodlepil od zeme, ale aj ženy a babičky si nakladajú na hlavu obrovské porcie špalkov zviazané lanom. Už dlhšie pozorujem 2 malé sestričky, ktoré sa trápia s asi 10-15kg nákladom na ich hlavách.
Prejdem za susedný roh, kde chlapci hrajú futbal a staršie z dievčatiek zbiera drevo, ktoré sa jej rozsypáva znova a znova. Má slzičky na kraji a keď sa jej opýtam, či je to ťažke a či jej môžem pomôcť, otvorene sa rozplače a len prikývne. Staršia sa volá Itzel a má 6 rokov. Jej mladšia sestra hovorí po len po maysky a španielčinu sa ešte nenaučila, ako veľa miestnych. Itzel mi prezrádza, že sestra sa volá Sable a ukazuje že má 3 roky. Slzičky sú už preč, tak si rozdelíme úlohy. Beriem 15kg balík dreva staršej Itzel, ktorá prevezme sestričkin, takmer 10kg bremeno a najmenšia Sable nesie moju flašku s vodou.
Stúpame do schodov smerom k ich domu a cestou míňame množstvo posedávajúcich tetušiek a babičiek. Všetci sa usmievajú, výborne zabávajú, prajú pekný deň a väčšina mi medzi smiech aj s chuťou zatlieska. Tak pozitívna energia a veselosť nie je ani na 10 najdivokejších cigánskych svadbách. Po 10 minútach ostrých schodov zadýchaní dorazíme k domu malých mayských dievčat, potrasieme si rukou a vymeníme posledné úsmevy.
Úsmev mi z tváre nezmizne, ani keď dlhú chvíľu sedím na drevenom móle pri jazere a pozorujem život pred blížiacim sa západom slnka. Chlapi tu lovia ryby na pytliačky a ženy perú na brehu všetko prádlo v tradičnej neautomatickej práčke Atitlán 2016. :)
Je to tu tak krásne normálne, že je to až nenormálne...
Deň druhý...
Druhý deň pri jazere som si na Guatemalské pomery pospal poriadne dlho. Až do 6 ráno :) :)
Vyrážam loďkou do dedinky na druhej strane. Tam už stretávam turistov, čo sa odráža aj na množstve stánkov so všetkým nepotrebným. Preto cez ďaľšie dediny idem už pešo a to je to pravé orechové. Cestičky a chodníky sa kľukatia smerom do kopcov a potom sa strmo vracajú k jazeru, žiariacemu v odleskoch ranného slnka. Túlam sa cez ďaľšiu a ďaľšiu dedinku...
Je už neskoré odpoludnie, prechádzam medzi 2 osadami a počujem už z veľkej diaľky komentátora futbalového zápasu. Neustále vykrikuje vzrušene Barcelona, tak si už plánujem, že si o chvíľu sadnem s miestnymi chlapmi k dobrému prenosu zo španielskej ligy. Až za posledným rohom zistím, že sa tu odohráva zápas nižšej Guatemalskej ligy a jedna dedinka si nielen pomenovala tým FC Barcelona, ale aj nakúpila tradičné pásikavé dresy katalánskeho veľkoklubu. Je celkom komické, keď sa pomerne pupkatí chlapi stredného veku naháňajú za loptou. Sprevádzaní vzrušenými výkrikmi komentátora o prihrávke Mesiho na trošku čaptavého Neymara. Proste hraví chlapi sú rovnakí úplne všade. Aj v tej najzapadnutejšej dedinke v Guatemalských horách. :) :)
Začína sa maratónsky deň šprintérskym tempom
To čo vidím okolo, mi dodáva toľko energie, že s odstupom času sa mi zdá až neuveriteľné, koľko som toho stihol každý deň. Ale nedeľa v polke januára bola ten pravý maratón s pohárom krásy pretekajúcim cez okraj ako nezastaviteľný rozprávkový hrnček var.
Vstávam už o 5tej, aby som stihol prvý autobus do Chichicastenanga. Familiárne nazývane Chichi je každú nedeľu dejiskom najväčšieho trhu v Strednej Amerike a tam proste nemôžem chýbať. Vonku je stále tma a v 2000m nad morom aj strašná zima, pred ktorou ma neochrání ani sveter s bundou. Tie som z vaku vybral prvýkrát po 2 mesiacoch cestovania. :) :)
V starom autobuse sa tlačím s miestnymi, taškami, krabicami, ale aj sliepkami, smerujúcimi na trh. Stúpame serpentínami a jazero bohov Atitlan ma odmení ešte poslednýkrát. Ponad vrcholy sopky presvitajú prvé lúče vychádzajúceho slnka. Oranžovo zlaté zore, vodná hladina hrajúca všetkými možnými odtieňmi modrej a moje oči po okraj naplnené slzami dojatia. Skoré vstávanie vyvážené zlatom...
Najväčší trh v Strednej Amerike
Autobus prekoná najvyšší bod a po hodine jazdy schádza do doliny, zaliatej mrakmi ako hustou bielou smotanou. Skoré ranné slnko tu čaruje. Snehobiele mraky prefarbuje ako geniálny impresionistický maliar svoje majstrovské plátna. Sopky a kopce týčiace sa v okolí, zdôrazňujú krásu celého okamžiku, keď sa ponárame cez oblakovú penu smerom do nepriehľadnej hmly.
Je skoré ráno pred 7mou a mestečko je už plné nažhavených predavačov, zjednávaniachtivých nakupujúcich a stánkov so všetkým možným, ale aj nemožným a nepredstaviteľným. Mestečko je v nadmorskej výške tatranských štítov a preto tu je sibírska zima až do momentu, kedy ho rozohrejú lúče obedného slnka. Sledujem malé deti zavesené v šatkách na chrbtoch predávajúcich žien. Tie deti na rozdiel od rozmaznaných potomkov v Európe tichučko znášajú zimu, aj svoj osud bez jediného pípnutia, plaču alebo sťažnosti. Všetci usoplenci hrajú súťaž o najväčší cencúľ pod nosom a niektorí sú majstrovskí pretekári, ktorí sa usmievajú zasoplení až na brade. :)
Pomedzi stánky s kvetmi na schodišti prechádzam do katedrály plnej ľudi zapaľujúcich pre štastie a dobrý obchod sviečky a kadidlá. Miestni praktikujú kombináciu kresťanstva, aj starodávnych rituálov svojich predkov. V kostole je aj preto špeciálna atmosféra omamného dymu a očakávania. Spravím až jednu fotku, kedy som okríknutý dôraznym: „No Seňor!!" Zahanbene prispievam výrazne viac na miestnu zbierku a zapaľujem 2 sviečky za všetkých tu aj tých už tam.
Dávam si raňajky na slnečnej terase s výhľadom na celé námestie preplnené stánkami. U milých ľuďí si odkladám vak so všetkými mojimi vecami a dúfam, že kostolný príspevok bol fakt dosť veľký na to, aby som si ho tam naobed ešte našiel. :)
Potom to začína naplno. Trhový dej medzi pestrofareným tovarom je ako lavína. Všade sú stovky ľudí, tá pravá stredoamerická tlačenica. Mám výhodu. Vidím všetko dokonale, keďže som od všetkých miestnych basketbalistov o hlavu vyšší a od ostatných o dve. :) Keby mala Guatemala dostihy, bola by to veľmoc džokejov. :) :)
Predieram sa pomedzi ľudí, okolo obchodníčiek i tesne pri babičkách, ktoré držia sliepky na svojích rukách a strkajú ich okoloidúcim až tesne pred oči. Asi je to miestny zvyk ukázať, že operence su slušne vychováné a oči vyďobávajú až napovel alebo poprosenie. :) :)
Ďalej od námestia objavujem pestrofarebný cintorín, ktorý vyzerá skôr ako detské ihrisko, staré polorozpadnuté domy a stovky stále usmiatych ľudí..
Keď je pred obedom slnko najvyššie a miestni už nakúpili všetko potrebné, začínajú sa sem schádzať autobusy s turistami, ktorí sa potrebovali dlhšie vyspať. Je to pre mňa najvyšší signál na odchod. Cestou zisťujem, že duchovia mayských bohov boli s príspevkom spokojní a vak nachádzam ako som ho dôverčivo zanechal. :)
Po maratóne horúce pramene
Ďalšie 3 hodiny a 2 prestupy a som v Quetzaltenango. Druhom najväčšom meste tejto magickej krajiny dôverne skracovanom všetkými ako Xela. Prebehnem cez námestie do hostelu. Som na nohách už takmer 12 hodín plných zážitkov a telo dáva o svojej únave naliehavú správu. A práve vtedy mi recepčná oznami, že pár ľudí o 10 minút odchádza do hôr k termálnym prameňom, hodinu za mesto. Toto sa proste nedá odmietnuť. :)
Vak hodím na posteľ, vyberiem plavky, uterák, zabudnem šľapy, aj veci na prezlečenie a idem. Cestu údolím pomedzi malé zapadnuté dedinky vystriedajú serpentíny, šplhájúce sa stále vyššie. Výhľady na rovinaté políčka vystriedajú famózne sopky v diaľke. Bezútešné pustiny na úpätí kopcov, sa prekvapujúco menia na bujnú tropickú vegetáciu vo výške, kde by nikdy nenarástla,nebyť blahodárnych zdrojov tepla termálnych prameňov.
Prvé prírodné jazierko je pomerne plné ľudí a voda je len vlažná. Až natoľko, že keď z neho vyleziem, trasiem sa od zimy. Odo mňa o 2 hlavy nižší a polovicu vážiaci SBSkár, ktorý vzbudzuje strach asi ako šteniatko čivavy mi radí, termály pri 10minút vzdialenom vodopáde. Má odzbrojujúci usmev, takže nepotrebuje 150 kg svalov ako ruskí diskotékoví vyhadzovači.
10 minútovú cestu v chlade prebehnem za päť, rýchlo odfotím vodopád a už leziem do tentokrát vriaceho jazierka. Je ďalej od parkoviska a tak je tu len Mark z Londýna a Sophia a Elen z Texasu. Zvyšnú hodinu trávime vo vriacej vode obkolesení skalami a tropickými rastlinami. Pohoda na druhú.
Odchádzam úplne vyhriaty a vtedy ma prepadne únava z celého dňa. Teším sa, ako celú hodinu v autobuse prespím, ale to by nebola Guatemala, keby takto naplený deň ešte niečím nevyšperkovala. O tri zatáčky dalej to prichádza. Západ slnka z inej plánety. Údolie zahalené bielym závojom oblakov, štyritisícové sopky na obzore a slnko lúčiace sa s dňom poslednými lúčmi.
Neskutočný deň na neskutočných miestach neskutočnej krajiny...
Antigua na druhýkrát
V noci bolo poriadne zima, čo je na nadmorskú vyšku cez 2300 metrov pochopiteľné. Ráno sa prechádzam po Xele, vychádzam na kopec nad mestom, z ktorého je krásny výhľad na celú metropolu. Námestie a dvojitá katedrála, parky, aj divadlo sú medzi vecami, ktoré robia toto druhé mesto krajiny perfektné.
Trhá mi srdce, ale už na obed musím Xelu opustiť, aby som sa stihol vrátiť do Antigui. Znova prichádzam až v podvečer. Stihnem si ešte zariadiť program na ďaľší deň a transfer o deň neskôr. Večer sa prejdem po osvetlenom hlavnom meste španielskej Strednej Ameriky. Unavený líham do postele a až do jednej v noci dopisujem mail o El Salvadore.
Na druhý deň ma čaká to najnáročnejšie počas tejto 3 mesačnej cesty. Dvojdňový výstup na 4000m vysokú sopku Acatenango. Zo stoviek sopiek centralnej ameriky je táto 3 najvyššia a na zdolanie rozhodne najťažšia. Prevýšenie viac ako 2000m, prudký výstup po šmykľavom sopečnom prachu, nadmorská výška len s polovicou kyslíka, spánok v stane počas mrazivej noci je to, o čom sa mi sníva celú noc. :)
Jediný blázon čo ráno nespí
Výstup začína až o 9tej a každý člen výpravy sa snaží načerpať maximum síl na takmer 8hodinovú drinu. Každý spí do posledného možného momentu, len mne zvoní budík už o bláznivej 5 hodine ráno, po šialene krátkych 4 hodinách spánku.
Nemám na výber, lebo pred odchodom potrebujem dokončiť prácu a chcem si užiť koloniálnu krásku Antiguu, s ktorou sa hneď po výstupe musim rozlúčiť. Oči sa mi nad počítačom zatvárajú ako slovenské štátne úrady v piatok po obede. Dokončím prácu so zapretím všetkých síl tak, ako sa to v Guatemale stáva mnohokrát a už prechádzam po dláždených uliciach mesta kostolov a kláštorov. Odmenou sú ranné slnečné lúče, osvetľujúce farebné fasády a kolonády 300 rokov starých budov, bez akýchkoľvek turistov. Stretávam pár miestnych, s ktorými si meníme úsmevy a španielske Buenos dias.
Na rohu námestia sedí ženička a pred ňou je dlhý rad. Pritiahne ma k sebe ako magnet. A moja intuícia sa nepletie. Vyrábajú sa tu miestne bagety. Ale aké bagety!! Potierané z jednej strany pastou z čierných fazulí, z druhej šťavnatou kuracou zmesou, doprostred príde usmažené vajíčko, chrumkavá zeleninka, avokádo a mnoho ďaľších dobrôt. Rad je pomerne dlhý a zvažujem, či si ju nedám až po ceste späť. Nemôžem odolať a poctivo čakám v chladnom ráne, v chladnom rade vyše 10 minút.
Nedočkavo rozbaľujem svoje raňajky a po pár krokoch v centrálnom parku sa moje ústa prvýkrát zaboria do tohto zázraku. Po dvoch mesiacoch mám pečivo takto jemné a chrumkavé zároveň, doplnené dokonalou symfóniou všetkých ingrediencií. S prvým sústom zavriem oči a nevedomky vydám hlasný povzdych HMMMM. Keď ich otvorím a uvedomím si, že to bolo nahlas, vidím vedľa mňa kráčajúceho pána. Obaja sa nahlas zasmejeme a on k tomu pridá zdvihnutý palec, pokývanie hlavy a uznanlivú vetu: „tieto sú najlepšie v Antigue!!"
Kým tento skvost dojem viem, že je najlepšia v Strednej Amerike a jedna z naj v mojom živote. Žiadna nebola lepšia a rovnako dobré boli len neskutočne pestré vietnamské kúsky, čerstvé parížske výtvory a steakový sandwich v jednom parku v Buenos Aires.
Keď sa budem vracať okolo, kúpim si ďaľšiu a rozhodne si ju odfotím, lebo túto som zožral rýchlejšie ako som vytiahol z vrecka foťák. :)
O pár námestí ďalej, pred už asi 15. kostolom stretávam starenky predávajúce obrovské madrarinky, veľké ako menší grapefruit a oranžové ako slnko, ktoré práve vychádza. Tomuto sa proste nedá odolať...
Šúpe sa úplne jednoducho čo je výborné znamenie, ale potom príde studená sprcha. Je v nej jadierok ako... no proste slušne alebo neslušne... je v nej jadierok ako nasraných. :) :) Každý mesiačik ich má okolo 10. Váham a prvé sústo s nechuťou zubami oslobodím od protivných prekážok, ktoré vypľúvam po ulici. Ale potom príde niečo čo som nečakal. Chuť je neskutočná a bohate prevažuje tu jadierkovú námahu. Kým dojem posledný kúsok som si istý, že som práve zjedol najlepšiu mandarinku môjho života.
Prichádzam k známemu rohu námestia a pani bagetka tam už nie je. Rozpredala obrovský koš plný pečiva za menej ako 30 minút!! Nemám síce druhý kúsok tejto delikatesy ani jej fotku, ale dostal som o to cennejšiu životnú lekciu...
Ak niečo chceš a máš to na dosah ruky nikdy neváhaj, lebo to tam po ceste späť už byť nemusí.
Acatenango – tam kde som si siahol na dno síl
O tomto vulkáne môžem s kľudom prehlásiť, že 8 hodinový umorný výstup bolo to najťažšie, čo som v živote absolvoval. Ľutoval som mnoho vecí, ale ani na moment som neľutoval to skoré ranné vstávanie, vďaka ktorému som si užil Antiguu, bagetku aj mandarinku. :) :)
Výstup k vrcholu začínal od cesty príznačne pri malom cintoríne. Skupina vyše 20tich ľudí a 3 vodcov s celým vybavením, stanmi, spacákmi, trochou jedla a množstvom vody začínala s úsmevmi. To sa menilo s každým krokom po šmykľavom sopečnom prachu, kde krok vpred znamenal pošmyknutie o pol kroka späť. Kým sme dorazili do tábora na prespanie pod vrcholom sopky sa už neusmieval nikto. Ľudia počas trýznivého výstupu a zabijackej nadmorskej výške plakali aj vracali!!
Ja som mal čas premýšlať pri každom nádychu, pri každom malom kroku a každom veľkom pošmyknutí. Tých bolo vďaka zodratým teniskám, ktoré precestovali pred rokom Áziu a teraz Strednú Ameriku naneštastie viac ako u iných. :)
Konečne tábor, rozložené stany, zapálený oheň. Romantické zapadajúce slnko nad dymiacim aktívnym vulkánom Fuego. A potom to prišlo...
Bez slnka sa zrazu ochladilo pod bod mrazu a nepomáhalo ani všetko oblečenie, ktoré som mal so sebou. Obliekol som si spacák a sadol k ohňu. To bola ešte tá časť, ktorá sa dala vydržať. V stane s teplotou pod nulou a bez kyslíka kvôli nadmorskej výške to už bolo horšie :) Vôbec sa nedalo zaspať a na finálny výstup na vrchol sa vstávalo už o 4tej ráno.
Vrchol všetkého...
Ráno nás čakajú posledné 2 hodiny na vrchol, posledných 200 výškových metrov. Vrchol únavy aj nevyspatia. Posledný úsek je najstrmší a je to čistý štrk. Väčšina cesty sa ide štvornožky, s maximálnym vypätím posledných síl. Do toho všetkého začne fúkať v nárazoch vietor okolo 80km/hodinu. Pocit štastia z posledného kroku na vrchol vystrieda obrovská zima, spôsobená vrcholovým uragánom. Východ slnka nad okolitými vulkánmi je odmenou na zhruba 10 minút. Viac sa v zime pod nulou a s pocitovou teplotou -15, nedá vydržať.
Zostup je po trýznivom výstupe odmena ako školské prázdniny pre prváčika. S každým šmykľavým krokom nadol je vo vzduchu viac kyslíka a v nohách viac nadšenia. Cesta nadol trvá 6 hodín a nebyť prekvapujúco pomalých Kanaďanov, bolo by to ešte rýchlejšie.
Meškaním sa stáva každá minúta drahou, keďže transfer cez pol krajiny odchádza presne o 2hej a agentúrou sľúbený návrat medzi 11-12 je už dávno nenávratne stratený.
Úplne každá vec, ktorá bola na mne, alebo so mnou, je pokrytá vrstvou prachu, topánky sú rozpadnuté a časomiera po návrate ukazuje pol hodinu do odjazdu. Zázrakom a s obrovským stresom stihnem rýchlu sprchu, bleskové burito, odoslať maily, pobaliť vak a dokonca si aj nič nezabudnúť. :)
8 hodinová cesta cez pol Guatemaly môže začať...
Semuc Champey – keď príroda čaruje
Tak agentúrou sľubovaná 8 hodinová cesta sa natiahla na 10 :) Prichádzam až po polnoci, nemám zajednané žiadne ubytovanie a tak sa pridávam k dvom Argentíncom. Miesto v noci vyzerá pomerne strašidelne, tak idem radšej spať. Okrem iného aj preto, že za posledných 66 hodín som naspal celých 6.
Ráno je to iný svet. Ubytovanie sú síce stále len chatrče, ale na brehu krásnej rieky, presne tej, ktorá tečie zo Semuc Champey, kam smerujem neskôr. Pred odchodom o 9tej sa ešte vyberiem do mestečka nakúpiť jedlo, naraňajkovať a obzrieť miestny život na druhom konci Guatemaly.
Cesta na korbe dodávky po cestách, po ktorých by tanky prešli len tak tak, trvala hodinu, ale nepohodlie vyvážila okolitá krajina, pokrytá kobercom hustého tropického pralesa. Rieka Cahabón, ktorá vytvorila túto nádheru, má neskutočne modrú farbu. Mohutné balvany, rozhádzané v okolí, orámované sýtozelenou vegetáciou, dokresľujú obraz nedostupného pokladu.
Vydávame sa do miestnej jaskyne so sprievodcom Sipanom, Austrálčankou Amy, starším izraelským párom a divným Američanom Tomom, ktorý sa za celý deň ani raz neusmial. Hovorím si, nejaká jaskyňa, tých som videl už stovky. Ale v Guatemale nič nie je len také obyčajné a rovnako je to aj tu. Hodinu trávime v jaskyni, v ktorej si každý z nás nesie vlastnú obyčajnu sviečku. Najskôr sa vodou v jaskyni brodíme, neskôr je tak hlboká, že aj plávame. Zvláštný štýl, kedy nohami a jednou rukou zaberáme a druhá vystretá čo najvyššie udržuje labilný plamienok jediného svetielka v našich rukách. Je neuveriteľné, ako človek dáva pozor, keď má strach, že zostane v úplnej tme v diere niekoľko sto metrov pod zemou. :)
Ku koncu sme takí profíci, že so zapálenou sviečkou zvládame aj zlaňovanie vodopádu, menšie skoky do vody aj zošmyknutie po prírodných tobogánoch.
V rýchlom slede nasledujú vodopády, tubing na jemnej hladinke krištáľovej rieky a obed. A potom to konečne príde. Je treba vyšľapať skoro hodinu na protiľahlý kopec, s čím majú moje nohy, zničené predchádzajúcim výstupom na sopku, seriózny problém. Ale ten výhľad do údolia na 300m dlhý vápencový most ponad rieku stojí za každú námahu. Dole sa beží ako po masle, alebo v tomto prípade skôr ako po blate ktorého je všade okolo na rozdávanie. Potom je všetka námaha odmenená kúpaním sa v desiatkach malých jazierok, rozdelených vodopádmi na malé zázraky prírody.
Tikal – Mayský Vatikán
Semuc Champey je odvšadiaľ neuveriteľne ďaleko. Možno preto, aby si ho človek o to viac vážil. Mám čas si to uvedomiť v ďaľší deň, ktorý trávim celý v autobuse do mesta Flores. Cesta mala trvať podľa agentúry 7 hodín. Podmienky a pokazený autobus sa rozhodli, že si viac vychutnáme krajinu keď pôjdeme 12. Prichádzame už po tme a na krásne mestečko na ostrove už nezostáva žiaľ žiadny čas. Ráno sa vstáva po 4tej a vyráža sa na najposvätnejšie miesto Mayov, Tikal.
Ak majú katolíci Vatikán, hinduisti Varanasi a američania McDonalds, tak potom Mayským centrom vesmíru bol Tikal. Mesto, v ktorom už pred vyše 1000 rokmi žilo vyše 200 tisíc ľudí. Stovky monumentálnych chrámov, postavených bez znalosti železa a nástrojov z neho. Tisícky stavieb pre starodávne rituály boli na niekoľko storočí pochované v útrobách žravej džungle.
Je skoré ráno po východe slnka a ešte chladnou a vlhkou vegetáciou sa blížime k hlavnému námestiu, obkolepenému tými najmonumentálnejšími stavbami. Máme štastie a potomkovia mayov aj s rodinami tu práve vykonávajú svoj rituál. Spirituálny náboj v priamom prenose, vidieť toto miesto plné energie počas obradov ich predkov, ktoré sa tu odohrávali v rovnakej podobe už pred tisíckou rokov.
Okolitá príroda dáva tomuto miestu korunu. Je preplnená opicami, pestrofarebnými vtákmi a všadeprítomnými motýľmi. Všade okolo je počuť druhé najhlasnejšie zvieratá planéty vreštany, ktoré okrem iných použil Steven Spielberg ako zvuk pre dinosaury v Jurskom Parku. Sedím na vrchole najvyššieho chrámu a kochám sa pohľadom na vrcholky majestátnych kamenných monumentov, prevyšujúcich aj tie najvyššie stromy pralesa. Sedím tam dlho a myslím na všetkých tých neuveriteľných 13 dní, ktoré sú síce na konci, ale zároveň začiatkom ďaľšej, vďaka nim bohatšej cesty...
Šalamúnsky ne/dodržaný sľub
A mimochodom, ten sľub o žiadnom ďaľšom alkohole v Guatemale som poctivo dodržoval, aj keď boli momenty, kedy by som dal za chladné pivko čokoľvek. Možno aj zostávajúcu zdravú polovicu pečene. :) :)
Na každú cestu mi otec nabalí domácu pálenku v decilitrovej miniflaštičke ako liek na bolesť žalúdku alebo iné opodstatnené dôvody. :) Nebolo tomu inak ani pred Strednou Amerikou a sladučká 54% dobrôtka ma verne sprevádzala počas celej tejto cesty.
Mal som ju so sebou na vulkáne Acatenango a bojoval som s myšlienkou pripiť si na najvyššom bode tejto cesty, ale prednosť dostal sľub a marhuľovica si ešte pár dni požila. :) Posledný večer v Guatemale sme piati strašne príjemní ľudia vypili 1 dcl tohto elixíru ako prípitok na naj naj naj tohto kontinentu. Takže sľub som de iure nedodržal a de facto splnil. Na zdravie Guatemala... :) :)
Najlepšie fotky cesty z najlepšej krajiny:
https://picasaweb.google.com/109296800792398372754/GuatemalaJan2016?authuser=0&feat=directlink
