Yucatan
Do Mexika prichádzam zamilovaný z ostrovčeka Caye Caulker v Belize. Je to presun späť z angličtiny do španielčiny. Z divokej utancovanej krajiny, ktorá je viac Jamajka ako Stredná Amerika. V meste za hranicou Chetumal potrebujem vymeniť peniaze a preto prechádzam do nákupného centra plného kín a foodcourtov. Všade je toľko komercie, že aupark vyzerá ako chudobný príbuzný veľkého mexické brata..
Po chvíli prechádzania sa po všetkom tom modernom si kladiem otázku prečo vlastne tí mexičania utekajú do USA. Príde mi to tam rovnaké. Ale poloostrov Yucatan, prepchatý turistami, rozhodne nie je ako zvyšok tejto veľkej krajiny. Našťastie...
Peniaze vymenené a v autobuse, ktorý je asi najlepší z tých v Strednej Amerike za 3 mesiace, smerujem do dedinky Bacalar. Hneď vedľa je lagúna 7 farieb a voda tam strieda celú paletu farieb, od bledučko modrej nevinnej oblohy, až po tmavo čiernu farbu polnoci. Prvé pivo a skvelé jedlo ukazujú, že tu asi od hladu a smädu nezomriem. Odfláknem prehliadku pevnosti na námestí, ktorá storočia stráži prístup od mora proti doterným pirátom. Požičiavam si bicykel bez prehadzovačky a 30 minút šliapem hore a dole kopcom upotený ako z reklamy na deodorant. Na konci mojej horskej etapy a la tour de france je malé sladkovodné jazierko v jaskyni z vápencovej skaly s názvom Cenote Azul. Tento typ jazierok pokrýva celý poloostrov Yucatan a kúpanie v nich si budem užívať celý čas. Je tam chladná až ľadová voda, ktorá je však čistá ako svedomie mníšky bez hriechu. Prvý skok do tejto tekutej nádhery si budem pamätať celý život. Užívam si ten pocit tak dlho ako to len ide – hlavne aj preto, že ma späť čaká rovnaké cyklistické martýrium. Na večeru si objednám 2 predjedlá, 2 hlavné jedlá a 2 pivá a som viac ako dvakrát spokojný. :) Po prvom dni som si istý, že toto je rozhodne krajina s najlepšou kuchyňou.
Tulum, jedlo lepšie ako starodávny chrám
Noc v stane pri jazere som prežil bez toho, aby ma zožral nejaký krokodíl a môžem sa vydať na dobrodružstvo na Stand up Boarde. Je to malá doska, na ktorej človek stojí, udržuje balans a pádluje po hladine. Celkom zaberák na nohy, ale zato strašná pohoda. To aj musí byť, lebo skupina 6 odvažnych, vrátane mňa, musí vstávať pred 6tou ráno, aby si užila 3 hodinový výlet smerom k Cenote Negro. Šnorchlovanie v takmer 150m hlbokej diere, kde nie je, napriek čistote zďaleka vidieť na dno, je len začiatok. Vrcholom je rozhodne skákanie z mostíkov, hojdačiek, aj okolitých stromov do priezračnej hladiny. Vybláznený a štastný sa vraciame späť. Pre všetkých ostatných nastáva oddych po raňajkách pri pestrofarebnom jazere a dospávanie skorého vstávania. Mňa čaká 3hodiný presun autobusom do mesta Tulum. Samozrejme som si v strese z balenia zabudol foťák a tak sa zo stanice vraciam taxíkom a autobus stíham len tesne na poslednú chvíľu. V polke jazdy si spomínam, že okrem zachráneného fotoaparátu si tam moja poplašená hlava nechala aj šortky a plavky, ktoré sa sušili pri stane. Tie tam už zostali pre duchov miestneho skvostného jazera...
Tulum je stredne veľké mesto, ktoré vyrástlo pri nádhernom pobreží ozdobenom najlepšími mexickými pieskovými plážami. Ako diamant miestnych skvostov sa blyští viac ako 1000 ročný mayský chrám na útese nad morom, ktorý bol od nepamäti jeden z najvýznamnejších v tejto starobylej ríši. Ja zostávam bývať v centre, ktoré je mimo pláží a tým aj mimo turistov. Prechádzam sa po uliciach a sledujem život skutočných ľudí, ochutnávam to najlepšie jedlo a popíjam si vychladené mexické pivká. Milujem objavovanie malých klenotov na miestach, kde by ich nečakal ani ten najlepší šperkár. Stáva sa mi to skoro každý deň v Tulume. Na malej uličke asi 100 metrov od hlavnej triedy je stánok s pár plastovými stoličkami, kde by človek nečakal nič viac ako studené párky a teplé pivo. A práve tu si dávam v prvý deň malú rybaciu jednohubku a ústa mi zaplaví tsunami slín, vyvolané zemetrasením chutí. Je to lahôdka hodná 3 michelinovských hviezdičiek. A na toto miesto chodím objavovovať dobrôtky každý z nasledujúcich 3 dní. Vyúdený losos, nakladaný marlin alebo krevetky jemné ako hodváb, boli len príprava na tuniakový tartar s plátkami čerstvého avokáda zeleného ako najhlbší amazonský prales. Vrchol vrcholov, potešenie z potešenia a explózia chutí bola dokonalá. Mexická kuchyňa v Tulume prekonala väčšinu gurmánskych zážitkov Strednej Ameriky.
Pri božskom jedle bol chrám Mayov aj miestne pláže až číslo dva. Prechádzka medzi ruinami alebo po snehobielom piesku ozdobeného neposlušnými palmami, by kdekoľkvek na svete spôsobili zimomriavky aj v 35 stupňovej horúčave, ale tu sú len štatistami za skvelou miestnou kuchyňou. Ponáhľam sa z pláže na poslednú dobrôtku pre moj zhýčkaný žalúdok predtým, ako odídem z Tulumu ďaľším autobusom.
Playa Carmen. Je to stále Mexiko alebo už USA?
Playa Carmen je turistické mesto postavené okolo hladučkej pláže dobre dostupnej stovkami letov z USA. Je to turizmus v najprimitívnejšej verzii, destilovaná verzia všetkého, čo neznášam. Všetkého, čo pokladám na smerovaní tohto sveta za zlé. Deje sa to na stovkách miest tejto planéty, ale tu je to priamo a surovo do tváre.
Stovky hotelov nastavané tak, aby zničili všetko, čo príroda vytvorila, len aby sa zarobili peniaze akýmkoľvek spôsobom. Preplnené pláže, zabitá miestna kultúra, ktorá sa už dávno poklonila diktátu rozkazov bohatých plážechtivých američanov.
Vydržím sa po pláži prechádzať len hodinu. Posledný klinec je sledovať mladých teenegerov, ktorí v živote nič nespravili a rozhadzujú peniaze svojich rozdávačných rodičov.
Okolo prechádza rodinka mexičanov, otec, 3 deti a mama s bábätkom zaveseným v šatke na chrbe. Vsetci majú v rukách igelitové vrecia a zbierajú zo snehobielej pláže plechovky po opitých turistoch, aby ich v zbere predali za pár peso. A práve v tom momente sa americká mládež baví okolo bazéna tým, že po sebe rozlieva francúzke šampanské Dom Perignon za niekolko sto dolárov.
Nevládzem sa na to pozerať a odchádzam hneď nasledujúce ráno.
Iný Cancún
Po skúsenosti z Playa del Carmen som v Cancune, ktorý je ešte väčšie synonymum konzumného turistu a preto ani len nejdem na pláž. Mám tu len krátky čas pred odletom a nahráva mi na Mexiko nezvyčajne chladné počasie, ktoré rozhodne nepozýva na čvachtanie sa v mori. Zostávam ďaleko od turistickej štvrti lemujúcej nekonečnú pláž v miestach, kde žijú všetci miestni, starajúci sa o vyvolených turistov. Je to iný svet, normálnejší a autentickejší. Jem v reštauráciách, kde som jediný cudzinec, nakupujem na miestnom trhu syry od farmárov za smiešne málo peňazí a stretávam iný typ ľudí...
Francesco je malý Mexičan, ktorý ma zastrčený obchodík s tequilami, ktoré dodáva do hotelov na pláži. Stretávam ho na obede a presviedča ma o tom, že tequila je to nalepšie pitie aké si ani neviem predstaviť. Nejako s ním nedokážem súhlasiť. Moja kapitola pitia tequily skončila na jednej divokej párty v Bratislave, kedy som jeden večer degustoval toľko „zlatej" tequily, že som pomaranče nemohol vidieť 2 roky a tento mexický nápoj už nikdy. :) :)
Cítí povinnosť v národnej hrdosti nápoja jeho domoviny natoľko, že ma musí presvedčiť o opaku. Je presvedčivý natoľko, že sa nechám nahovoriť na návštevu jeho skladu. Ochutnávame skoro 10 vzoriek drinkov, ktoré chutia úplne inak ako podľa Francisca „exportný odpad, čo nám posielajú do Európy". Jemná chuť s podtónmi rôznych dobrôt. Tequila, ktorá chutí ako brandy, alebo s jemným nádychom whisky. Naštastie Mexičania nalievajú vzorky skutočne na dno. Inak by som bol ešte predpoludním v stave upraveného Slotu na tankoch útočiaceho na Budapešť. :)
Keď uznám, že je to fakt dobré a že som už s tequilou znova kamarát, otvorí špeciálnu skrinku, kde má poklady ešte po svojom otcovi. A s očami naplnenými pyšnými slzami mi ukazuje fľašu z roku 1879 a hovorí: „Táto je už posledná v Mexiku".
Tú sme samozrejme nevypili. Bol by hriech zabiť niečo, čo má robiť radosť a vyčarovávať slzy radosti...
Novodobý div sveta na mexický spôsob
Posledný deň pred odletom výrážam organizovaným zájazdom na jeden zo 7 novodobých divov moderného sveta - mayský komplex chrámov Chichen Itza. Podľa kontroverznej internetovej ankety si táto viac ako 1500 rokov stará prehliadka stavieb zaslúži svoje miesto medzi tým uplne najlepším čo na planéte stojí.
Keby neboli okolo všetky negatíva masového turizmu, súhlasil by som všetkými 10 prstami na rukách a aj na nohách. Ale ono je to celé miesto ako prenesená preplnená pláž do kamených ruín v pralese. Stánkari so všetkým nemožným sú nalepení takmer na steny mohutných a monumentálnych stavieb. Komercia tu nabrala také obrátky, že zabila akúkoľvek energiu, ktorú toto historické miesto storočia vyžarovalo. Bola to brutálna vražda uškrtením, utopením, zatrelením i ubitím na smrť zároveň. Prvú polhodinu sa motám ako bez života medzi stavbami, nad ktorými by som sa chcel rozplývať a užívať si ich. Ale nejde to. Som neštastný z celého sveta až do momentu, kedy sa prederiem pomedzi stromy pomaly zarastajúce stratené chodníčky. Dostávam sa k malým chrámom na okraji a tam som konečne sám, v kľude a aspoň trochu neturisticky štastný.
Za niečo viac ako týždeň sa obrovská a nekonečne zaujímavá krajina ako Mexiko nedá obsiahnuť, tak som si istý, že sa raz vrátim do iných neturistických častí. Dovtedy budem trénovať pojedanie pikantných jedál. :) Keďže o prestup k profesionálom v pití tequilly som sa postaral už pred mnohými rokmi :)...
...bye bye central America alebo skôr , see you later...
