Sklamanie hneď za hranicou
Celý posledný deň v El Salvadore bol skelý. Vstával som síce už pred šiestou, aby som všetko po ceste stihol a videl. Tri krásne zastávky a za ne zaplatená daň v podobe preplnených a štandardne nepohodlných autobusov som stále zvládal s úsmevom :) Prechod hranice je ako každý iný v Strednej Amerike. Špina, hluk, tlačenica, výmena zostávajúcich peňazí a zháňanie predraženého kolektívneho transferu do najbližšieho mesta. Stále úsmev na tvári, ťažký vak na chrbte a hlava plná očakávaní a myšlienok...
Je tesne pred piatou a posledný a jediný autobus do dvoch hodín vzdialeného mesta Santa Rosa de Copán kde plánujem prespať, ide po ôsmej. Teda to bola prvá verzia od deduška v zapadnutej kancelárii transportnej spoločnosti. Padla mi čelusť, ale nemal som na výber. Miestne prihraničné mesto ako každé takéhoto typu, bolo ešte o kúsok horšie ako ísť po víkende v pondelok do práce. Zostať by tam nechcel ani masochista so sebevražednými úmyslami. Stačili mi aj tie vyše 3 hodiny po zotmení na prehliadku existencií a „krás" miestnych ulíc bez osvetlenia. Bez prehnaného pesimizmu som sa šiel najesť a nájsť internet na zarezervovanie ubytovania, do ktorého prídem údajne až po 11tej. Internet tu že vraj nikde nemajú, čo bol prvý strmý návrat na zem, ktorý bol vylepšený obchôdzkou po všetkých dvoch miestných bankomatoch. Oba sa predbiehali v zamietaní mojich dvoch platobných kariet. Zúfalstvo, veľký nádych a 2x väčší výdych, tichý podvedomý výkrik „to bude dobré", ma na moment ukľudnil. Záblesk nádeje, keď sa pri štvrtej návšteve prvý bankomat umúdril a pár kopnutí ho povzbudilo k akceptácii mojej karty a vydaniu vytúžených honduraských lempír. :) :)
Slovo záblesk je možno až príliš dlhé, lebo nádej trvala o zlomok kratšie, ako prvý sex nedočkavého tínedžera. Deduško mi s úsmevom na tvári postupne oznamuje, že autobus sa posúva na 8:30, potom na 9:00, aj na 9:30. „Teším" sa najviac zo všetkých rezignovaných a zvyknutých miestnych ľudí, usadených v rozpadnutej čakárni. Autobus príde okolo desiatej a je úplne plný cestujúcich zo San Salvadoru a nikoho už nevezme...
Čožeeee??? Držím frustráciu, slzy i hnev silou až po posledného steroidmi napusteného svalu profesionálneho kulturistu. Ďalší autobus ide o štvtej ráno a všetci rezignovaní ľudia si pokojne sadnú do čakárne. Ja si obmedzenou španielčinou zanadávam a pokričím v kancelárii a rovnako rezignovane ako zvyšok, odchádzam po viac ako 5 hodinách zbytočného večerného čakania, nájsť hotel a stráviť noc tam, kde som určite nechcel. :)
Hviezda Mayov Copán
Druhý deň presun autobusom do Santa Maria de Copán, v ktorej je továreň na druhé najkvalitnejšie cigary sveta (po kubánskych). Do mesta prichádzam tesne pred 10tou a zo stanice si beriem taxík, aby som stihol anglickú prehliadku. Na vrátnici sa na mňa usmieva strážnik a škodoradostne oznamuje, že je celozávodná dovolenka. Trénovaný zážitkami predchádzajúceho dňa si len povzdychnem a zamierim do centra údajne nádherného koloniálneho mesta. Honduraský štandard krásneho koloniálneho mesta sa zďaleka nekoná a 30 minút je mi tam dlho. Aj to len vďaka skvelému stánku so sladkosťami, kde strávim takmer polovicu daného času. :)
Dva ďalšie autobusy a som o 4 hodiny a 50 km ďalej, v mestečku Copán Ruinas. Malé turistické centrum, ktoré vyrástlo pri pozostatkoch Copanu, jedného z najvýznamnejších centier Mayov spred 1500 rokov. Turistické getto neprekvapí ani neurazí, ale vyzerá ako stovky podobných miest, ktoré vyrástli na nejakej blízkej turistickej superstar. Po 24 hodinách sklamania vsádzam na istotu a idem sa nakrátko prejsť do skvostnej okolitej prírody. Keďže okolité kopce a lesy nie sú dielom Hondurasanov, nedochádza k žiadnym ďaľším problémom :) a ja si užívam prvýkrát pohodu v tejto krajine.
Ráno o 7mej už stojím pred bránami Copánu spolu s holanďanom Tomom a rakúšankou Silviou, ktorých som stretol večer predtým v hosteli. Odporúča sa íst čím skôr, ešte pred návalom turistov a tak sme tam prví, hneď po otvorení a prvé dve hodiny úplne sami :) Dobrá zábava 3 nevyspatých európanov sa odráža v spŕške vtipov a narážok na rôzne kamenné pozostatky tejto pamiatky. :) Darí sa najmä mladej, na prvý pohľad tichej Viedenčanke.
Miesto je ako z rozprávky. Hneď za bránou je hustá džungľa, ktorá celé kedysi významné takmer 100 tisícové mesto Mayov pokryla na takmer 10 storočí. Nad hlavami nám lietajú červené papagáje Ara, pod nohami sa príležitostne preplazí had a komáre tu hrajú prvú ligu. Proste všetko čo človek potrebuje, keď očakáva obrovské starodávné chrámy ukryté pod nánosmi veľkej histórie a ešte väčších stromov. Silvia odchádza po 2 hodinách na autobus do Guatemaly a Tom ide po ďaľšej hodine na hostel. Videli sme úplne všetky dôležité oltáre, majestátne polorozpadnuté chrámy i zvláštne tunely, odzrkadľujúce predchádzajúcu slávu. Najzaujímavejšie ale bolo miesto, kde sa hrala zvláštna loptová hra na uctenie bohov, v ktorej bol víťazný tím popravený ako ctihodná obeta. Keďže mayovia verili na prevtelenie, víťazstvo aj položenie života bolo považované za ohromnú česť. V dnešnej dobe si viem skôr predstaviť snahu o prehru a záchranu života a teda kvalitu zápasov na úrovni prvej slovenskej futbalovej ligy. :) :)
Mám posledné dve hodiny do odchodu autobusu a okrem pár turistov som v relatívne prázdnom areáli pocitovo sám. Sadám si pod vrcholok jedného z chrámov, do tieňa obrovského stromu ceiba na malý schodík, ktorý sa na svetlo sveta pozerá už takmer 1800 rokov. Výhľad na centrálne námestie, detaily sôch, majestátnoť budov, ale i dokonalých kopcov v okolí, je dychberúci. Na rozdiel od mŕtveho svetoznámeho Machu Pichu je tu cítit energiu na každom milimetri. Sedím a prežívam najšťastnejšie chvíle v sklamaniami nasiaknutom Hondurase...
Najnebezpečnejší autobus?
Zobrať vak a v obednej horúčave sa presunúť na miestny mikrobus, ktorý až zázračne odchádza presne načas, o 2hej. Po 3hodinách sme dorazili do druhého najväčšieho mesta krajiny načas, ako vôbec jediný honduraský transfer za 8 dní. San Pedro de Sula bolo v roku 2012 vyhlásené za najnebezpečnejšie mesto na svete a ešte do súčasnosti v ňom prebiehajú vojny gangov a vraždy sú na dennom poriadku. Tam som sa rozhodne nechcel príliš zdržovať a už vôbec prespávať :)
O to viac som vďačný v Európe za obyčajný príchod načas, ktorý mi umožnil stihnúť nasledujúci posledný autobus do prístavu La Ceiba. Krásny veľký červený autobus so sklápateľnými sedačkami má už čo to najazdené a novotu už dávno vytriasli miestne rozbité cesty. Ale aj tak sa jedná o najpohodlnejší autobus, ktorý som mal v tejto najnebezpečnejšej krajine regiónu. Sľuby o len 3 hodinách priameho spojenia bez akýchkoľvek zastávok sú pre moje uši rajská hudba. Všetka batožina je kontrolovaná, každý vak otvorený a aj ten posledný pasažier prešacovaný. Moja radosť vyprchala rýchlejšie ako bublinky z ukrajinskej napodobeniny coca coly...
Len kým sme opustili brány stanice, mali sme už polhodinové meškanie a po prvých 500 metroch sme už naberali ľudí z ulice bez akejkoľvek kontroly. Toto sa opakovalo celú cestu a bolo to nielen neskutočne zdĺhavé, ale hlavne to pochovalo akýkoľvek zmysel dôslednosti prehľadávania na stanici. Dĺžka krutého meškania neustále narastala a po vyše 5 nekonečných hodinách sme zázrakom vystúpili v takmer polnočnej La Ceibe. Až neskôr som sa dozvedel, že sa v Hondurase v priemere 3x za týždeň stane, že skupina cestujúcich, nastúpených z ulice prepadne autobus. Vytiahnu automatické zbrane, nechajú vystúpiť každého a oberú všetkých pasažierov ako vianočný stromček po Troch kráľoch. Vo svetle tejto info som s odstupom času rád, že sme mali nakoniec len dvojnásobné meškanie :)
Rafting s veľkým R
Pred polnocou prichádzam do najlepšieho hostela v meste, s najvyšším hodnotením takmer 90%. Som tak strašne unavený, že špinu v izbe a sprche vôbec nevnímam a zaspávam rýchlejšie ako stihnem zatvoriť oči :)
Ráno vstávam pred šiestou a keď vidím po svetle ako to v kúpeľni skutočne vyzerá, mám chuť vyhodiť aj šľapy, v ktorých som sa sprchoval :) :) A to som mal ešte naštastie stále zalepené oči po krátkom 5 hodinovom spánku :)
Pobrežné mesto La Ceiba je lemované mohutnými horami a dolinami. V jednej z nich tečie rieka Rio Cangrechal, ktorá je jedna z najlepších na svete, na rafting. To som si samozrejme nemohol nechať ujsť a už o 6tej ráno sa ako jediný natriasam na korbe pickupu, mieriacom do kopcov. Údolie zaliate prvými lúčmi ranného slnka je fakt magické a rieka ešte lepšia. V skupine sú už len 2 američanky a 2 miestni inštruktori. Prvú hodinu sa prechádzame a preskakujeme po obrovských balvanoch, vypĺňajúcich rieku, peniacu pod prívalmi vody. Skáčeme do prírodných bazénikov z výšky až 10 metrov, preplávavame perejami, ktoré nás unášajú po prúde. A potom to príde... Gumenný čln a pereje stupňa 4,5 sú len naše. 90 minút obrovskej driny a ešte väčšej zábavy pretečie rýchlejšie ako rútiaca sa voda a je čas na návrat.
Potápacia veľmoc a posledné sklamanie
Hodina na rýchly obed v La Ceibe a už sedím na trajekte na karibský ostrovček Utila. Ten je vo svete vnímaný ako jedno z najlepších a najlacnejších miest na potápanie. Desiatky potápačských škôl a tisícky turistov zaplnili tento maličký, iba 10km dlhý ostrov. Predstava o karibskom raji s bielym pieskom a strapatými palmami nemôže byť viac vzdialená realite. Celý kúsok zeme nad vodou je preplnený cudzincami a jediná cestička, aj keď bez áut, je totálne zapchaná motorkami, bicyklami a golfovými autíčkami. Pri pohľade na takéto miesta sa mi vždy robí smutno, ako ľudia dokážu všetko zničiť. Bol som toho svedkom už veľakrát, od thajského Ko PhiPhi až po ekvádorské hory. Nikdy som ten pohľad dlho nevydržal a musel som odísť.
Jediná krása tohto miesta sa skrýva pod vodou, v podobe korálového útesu s ticíckami pestrofarebných rybičiek a živočíchov, ktoré sa ani nedajú opísať. To proste treba vidieť. Pri poslednom potápaní sme narazili na vyhodené bicykle a ďaľší odpad a to bola posledná kvapka v pomyselnom pohári s názvom je čas odtiaľto odísť...
Odchod ako všetko v Hondurase sa skomplikoval po tom, čo z ostrova nešiel žiadny trajekt. Jedna loď je dlhodobo pokazená a druhá nemôže kvôli problému v La Ceibe vyplávať z prístavu. :) Proste klasický Honduras sa postaral o zážitok aj v posledný deň. :) :)
Nakoniec po 6 hodinovom meškaní odchádzam a na pevnine poučený skúsenosťami si kupujem lístky na autobus 2x tak drahý ako v Európe a 5x drahší ako ostatné v Hondurase. Za to prvýkrát cestujem napriamo z terminálu do terminálu bez rizika prepadnutia gangom. :) :) Posledným sklamaním je fakt, že to už v ten deň do Guatemaly nestihnem a musím už druhý krát v danom týždni prespať niekde, kde som vyslovene nechcel. Tentokrát v obávanom San Pedro Sula. Presne v tom najnebezpečnejšom meste planéty, ktorému som sa snažil pred pár dňami vyhnúť. To je proste osud. Keď je niečo súdené, môže človek plánovať koľko chce.
Na záver aby to celé neznelo negatívnejšie ako to v skutočnosti bolo...
Honduras je zaujímavá krajina, o ktorej sa nedá povedať, že je zlá. Nemal som dosť času, aby som si bol schopný odpovedať na otázku, aký sú miestni ľudia a zaradiť Honduras do nejakej škatuľky a preto zostáva pre mňa najväčším otáznikom v Centrálnej Amerike. Ale v konkurencii takých skvostných drahokamov ako je Guatemala, Nicaragua alebo Mexiko, to bude mať tento zlý chlapec regiónu u turistov vždy ťažké...
