Môže byť v takomto prírodnom raji vôbec niečo zlé?
Žiaľ môže. Kostarika je mimoriadne turisticky populárna a až príliš amerikanizovaná, predražená a neautentická. :( Kultúra aj ľudia sa z môjho pohľadu už dávno podriadili diktátu silného dolára a stratili to, čo ich robí výnimočnými a zaujímavými pre cestovateľa. Krásna príroda, doplnená burgrami, turistickými shutlami a nápismi len v angličtine nie je niečo, čo by som od autentickej krajiny čakal a chcel.
Ale užil som si to v rámci možností aj tak...
Dlhá cesta k plážovej odmene
Z Panamy mi presun do kostarického pobrežného mestečka Quepos trval 12 hodín. Nekonečne zdajúca sa cesta v 7 neklimatizovaných autobusoch, kde sa na každý centimeter vzduchu tlačilo nadštandardne veľa luďí naložených ročným nákupom ryže a 4 ďaľšími taškami :) :)
Vtipný prechod cez hranicu, kde nie sú žiadne poriadne kontroly a imigračný úrad je ťažké spoznať, sa podaril až na druhýkrát. Keď mi po otázke pri prvom okienku kostarický colník oznámil, že som tak o 500m minul Panamskú hranicu, kde sa mám vrátiť po pečiatku do pasu. Keby som pokračoval ďalej pešo, nikto by si toho nevšimol. Bezpečnosť nadovšetko :) :) Najsvedomitejšie boli miestne pracovníčky, ktoré predávali za 1 USD nálepku do pasu o zaplatenej miestnej dani. Tým neprekĺzla ani myš. Hold bez nálepky ani na krok :) :)
Moje modlitby a prosby v 32 stupňovom predpoludňajšom slnku, aby bol ktorýkoľvek nasledujúci autobus klimatizovaný, neboli vyslyšané. :) Vysvetľujem si to tým, že som buď ateista, alebo mal niekto dobrý dôvod, prečo mi dal vychutnať všetky autobusy so spaľujúcou teplotou, schopnou vytvoriť kropaje potu aj na tom najteplomilejšom ľadovom medveďovi. :) V surferskom raji Dominical, 90 minút pred cieľom cesty ma 60 minútové čakanie na ďaľší autobus postavilo pred otázku: Kúpiť a zjesť niečo po 7 hodinovom pôste, alebo sa ovlažiť v pacifickom oceáne. 32 stupňová teplota oceánu moc schladenia neponúkla, ale výhľady na palmami lemované nekončené pásy piesku pred západom slnka rozhodne stáli za predĺženie hladu o nejakú tu hodinku navyše :) :)
Manuel Antonio
Najmenší národný park krajiny s pohľadnicovo perfektnými výhľadmi preplnený nielen leňochodmi, opicami a tropickými vtákmi, ale hlavne turistami a ich sprievodcami. Vstávam už o 6tej aby som 6:50 stepoval pred okienkom s lístkami parku otvárajúceho brány po 7mej. Pri otázke koľko stojí lístok v miestnej mene Colón na mňa pani za prepážkou vytreštila oči a 3 krát mi zopakovala, že možem platit v amerických dolároch. Tuto skúsenoť zo stratou identity a preferenciou dolára som mal potom vždy a všade...
Zvyšok skupiny tvoril sprievodca Juan, 2 belgičania a mexický pár. Ten sa rovnako nemohol spamätať z miestneho jedla a cien, že ešte v daný deň odišli smerom do Panamy.
Park bol maličký, ale nadherný, ozdobený bujnou vegetáciu ozvučenou tisíckami vtákov. Juan každú chvíľu zastavil, rozložil ďalekohľlad na statív a ukázal nám na 15m vzdialenom strome 2 cm maličký hmyz zamaskovaný do farby stromu. O necelú hodinu sme už pozorovali hlavný ťahák celého parku v korunách stromov, spiace leňochody, ktoré robili česť svojmu menu a za celý čas sa vôbec nepohli :)
Najkrajšiu pláž parku lemovanú bujnou tropickou vegetáciou ráno napľňali opice a už o hodinu neskôr stovky turistov.
Vydržal som to do poludnia, kedy som šiel radšej na predražené, ale o to nekvalitnejšie miestne pivo a jediné autentické jedlo krajiny, Casado. To som si za týždeň doprial v rôznych variantách ešte 6 krát :) Nie že by kombinácia ryže, fazulí, šalátu a mäsa bola taká výnimočná, ale okrem burgrov, pizzy a ďaľších amerických dobrôtok iné miestne jedlá už ani neboli. :(
Jacó
Plážové mesto Jacó so surferskou plážou Hermosa (nádherná) sa na nič nehrá. Je to typické plážové mesto plné suvenírov, hotelových rezortov a agentúr, ponúkajúcich predražené zájazdy pre Američanov, ktorí ich radi kúpia :)
Práve takouto úprimnosťou a nehraním si na nič mi prišlo Jacó sympatické a celé 2 dni som sa tam cítil dobre.
Odpoludnie som strávíl v plážovom klube pri bazénoch, obklopených barmi, ktoré poskytli dostatok podporného materiálu na rozmýšľanie o zajtrajších Vianociach, počas západu slnka.
24.12.
Aké je byť na Vianoce mimo domu? Už som si celkom zvykol, aj keď toto je asi jediný ďeň kedy by som sa vrátil aj to len na pár hodín :) Ale ako obvykle Vianoce boli v teple veľmi príjemné.
Vstal som ešte pred najväčším teplom o 6tej ráno, zacvičil si jógu, zabehal na pláži a po ceste si kúpil veci na raňajky. Spojil som sa cez skype s rodinou a vďaka moderným technológiám bol na ich Štedrej večeri. Teda pre mňa štedrodenných raňajkách s vajíčkami, tortilami a ananásovým džúsom :) Ďaľšiu hodinku zabralo spievanie kolied a rozbaľovanie darčekov. Až na 35 stupňov okolo mňa som sa na chvílku cítil ako na Slovensku :)
Zvyšok dňa surfovanie a pláž. Proste vianočná klasika :) :) Atmosféra večerného grilovania v hosteli s 25 ľuďmi z 15 rôznych krajín má tiež niečo do seba, aj keď kapustnica a kapor to nie je :) :)
Neviditeľný vulkán
Mestečko La Fortuna pod vulkánom Arenal zahalenom do oblakov po celý čas je výkladná skriňa miestneho turizmu. V 2 tisícovom turistickom gete preplnenom agentúrami ponúkajúcimi úplne rovnaký sortiment aj rovnako premrštené ceny nenájdete ani jednu miestnu reštauráciu ale 5 pizzerií. :) :)
V kombinácií s dažďom počas celých 3 dní - ideálne zázemie na prácu na PC, ktorú som odkladal posledné 2 týždne :) :)
Posledný deň pršalo menej, tak som sa prešiel k vulkánu, ktorý bol podľa všetkých očarujúco krásny, ale pre mňa zostal neviditeľný :) Keď som už nad mestečkom zlomil palicu, stal sa zázrak. Objavil som autentickú Kostariku, ktorá bola dokonca zadarmo!! Vulkanické pramene tečúce v miestnej rieke Rio Caliente, ktorá bola plná usmiatych a priateľských kostaričanov, bol jednoznačný vrchol daného mesta. Príjemná teplota vody a ešte príjemnejšie osobné rozhovory so všetkými okolo, ma na chvíľu vytrhli z reality. Do tej som sa vrátil už o 5 minút, keď som vošiel do susedného rezortu s rovnakou vodou, ktorý účtoval turistom 66 dolárov za hodinu. 2 tváre stredoamerickej krajiny cez jeden plot. :) :)
Monteverde
Posledná zastávka je dažďový prales na úpätí vulkánu, ktorý zachytáva vačšinu vlahy a je domovom hlavnej hviezdy ríše vtákov v centrálnej amerike, vzácneho a výnimočného Quetzala. Poučený z parku Manuel Antonio som vstal už o 5:30, aby som sa znovu vyhol hlavnému návalu turistov. Stálo to za to...
Prechádzka po mnohých turistických chodníkoch s nekonečnou zeleňou. vytvárajúce nepreniknuteľnú spleť džungle a domov pre tisícky živočíchov. Čím pomalšie kráčam, tým viac vidím. Pristavujem sa pri pestrofarebných vtáčíkoch i malých žabkách s oranžovými očami, odkiaľ smerujem cez vysutý most k výhľadni na zahmlené údolie. Idem sám, tentoraz sám, bez sprievodcu a užívam si rannú chôdzu z kroka na krok. Začínam rozmýšľať, či sa mi bez roengenových očí miestnych vodcov podarí v oslepujúcej zeleni spozorovať majestátneho vtáka, ktorý sa ukáže len vyvoleným. Ten je tak krásny a vzácny, že bol v minulosti vyvažovaný zlatom a ešte dodnes je po ňom pomenovaná národná mena Guatemaly.
Od vodopádu idem späť k východu a mám štastie... Majestátny Quetzal sedí na jednom z vysokých konárov a po chvílí sa zhromaždí pod stromom slušný hlúčik ľudí. Dokonca sa pristavuje aj vodca s ďalekohľadom, čo mi dáva šancu dokonale si tohto krásavca s dlhočíznym chvostom detailne poobzerať :) Mám pocit, že kostarická príroda mi chce vrátiť všetko aj s úrokmi za celú krajinu na poslednú chvíľu - posledný deň pred odchodom. Na nasledujúcom chodníku, tesne pred východom sa ocitnem sám, napriek preplnenosti parku. Možno preto, že cesta tam je nespevnená a poriadne blatová. Ani si toho nevšímam a úsmev z predchádzajúceho stretnutia sa nestráca ani s nohou zaborenou po členky v bahne. Keď ju vytiahnem a pozriem sa na strom predo mnou asi 1,5m odomňa sedí vták so zvláštnym chvostom MotMot. Pozeráme na seba celé 2 minúty, okolo lietajú ďaľšie operence a naháňajú sa veveričky. Ale tento môj očný hypnotizér sa nehýbe ani nebojí, len sedí a pozerá sa mi do očí ako keby mal pre mňa pochopenie.
Úžasný zážitok nakoniec. Kostarická príroda nesklamala. Škoda, že niektoré iné veci áno :( Aj keď som bol smutný že Costarica už rezignovala na Stredoamerický pôvod a je z nej na môj vkus turistická fabrika, ale i tak je stále vyplnená zimomriavky naháňajúcou flórou a faunou a heslo PURA VIDA tam ešte stále platí... Na druhej strane si prajem, aby čo najmenej krajín išlo danou cestou, inak bude svet veľmi nudné miesto vhodné len pre balíčkových turistov v rezortoch...
