Najväčšie jazero a čarovný ostrovček
Na hranici som spoznal Slovenku, ktorá už žije v Austrálii dosť dlho nato, aby mala nielen pas s kengurou na obale, ale aj miestneho surfera okolo krku. Fajn ľudia, ktorí vedeli po šlanielsky menej ako ja a tak sa tešili z mojej spoločnosti ešte viac ako ja z toho, že som si po mesiaci porozprával s niekým po slovensky :)
Presun z hranice do prístavu na najväčšom jazere Strednej Ameriky a 19. najväčšom na svete Lago Nicaragua, trval ani nie 2 hodiny, keď do toho započítam aj skvelý obed za ešte skvelejšiu 1/3 kostarickej ceny :)
Na posvätný ostrov Ometepe s 2 sopkami, ktoré vykúkajú z jazera a zaberajú okrem obkolesujúcich pláží celú plochu, vyrážajú lode takmer každé 2 hodiny. Zážitok je už ruch v prístave, kde miestni svalnáči hodinu nakladajú loď všetkým potrebným, bez jedinej kvapky potu, zatiaľ čo turisti sa potia v horúcom poludňajšom slnku ako minimálne za dvoch :) Situácia s vlhkosťou sa nezlepší ani na vode. Síce príjemne fúka, ale vietor na úrovni uragánu v plienkach rozhúpe loď na vlnách natoľko, že je po 10 minútach na podlahe 5 cm vody. Znepokojene sa podľa zásady voda v lodi nie je dobre znamenie, pozerám okolo seba. Chladne pokojný výraz námorníkov, ale aj miestnych zaspávajúcich z hojdavých vlniek ma po polhodine ukľudní natoľko, že si dám prvé nikaragujské pivko Toňa. Po ňom sedím s úsmevom na tvári a nohami po členky vo vode úplne spokojný a bez stresu aj ja. :) :)
Blížiaci sa Silvester a vítanie nového roku mi dáva priestor len na 2 noci na tomto ostrove, ktorý pozerá na všetkých očkom minulosti a očarujúcej ležérnosti, ako dokáže len ostrov 2 sopiek. Je to vidiek ďaleko od všetkého a o to bližšie k skvelým miestnym ľuďom.
Je už večer tesne pred západom slnka, čo je ideálna doba zobrať si bicykel a previezť sa na Punta Jesus Maria a sledovať západ slnka s desiatkami ľudí s foťákmi v jednej a pivkom v druhej ruke. :)
Druhý deň pokračujem po 2 kolesách, ale tentokrát s motorom na skútri, šetriacom moje cestami namáhané nohy. Dláždené cesty na zhruba polovičke ostrova ma pustia k najkrajším častiam, zátoke so smaragdovým jazerom Charco verde, ostrovčeku Isla de Quiste, alebo k niektorým z 1700 starodávnych petroglyfov. Vozím sa okolo malých chatrčiek, výhybam sa hrajúcim sa deťom, aj neoznačeným spomaľovačom a dieram na ceste. Keď mám vozenia dosť, dostane svoju odmenu žalúdok v podobe sladkovodnej ryby z jazera a drinku Coco Locco. Coco Locco je šťava z čerstvého kokosu, zmiešaná s panákom tmavého a ďaľším bieleho rumu, s prídavkom kondenzovaného mlieka, ochladeného množstvom ľadu a vráteného späť do pôvodného tvrdého obalu. Podľa miestnych ok drink na šoférovanie. :) :) Chutil dobre, tak rozmýšľam, či ich teória je založená na neexistencii akýchkoľvek pravidiel, alebo čisto jednoduchej matematiky, že 2 druhy rumu sa zároveň vyškrtávajú :) :)
Ráno presun späť na pevninu opäť loďou, ktorej bezpečnostné štandardy museli vytvárať soudruzi z krajiny Salámistán. Tentoraz mi namiesto pivka robí spoločnosť talianka Júlia. Cesta aj s presunom autobusom trvá vyše 3 hodiny, čo je dostatočný čas rozobrať kto žije v krajšom meste. Rozhovor je to zaujimavý hlavne preto, že ja som nikdy nebol vo Florencii a ona nikdy v Prahe :) To samozrejme vôbec neprekáža a rozprúdi to ideálne debatu k jej zamestnaniu a mojej láske - architektúre. Keď vystupujem z autobusu cítim, že trochu ľutujem, že „superrýchle" lokálne expresy jazdiace v priemere 15-20km/hod nejazdia o niečo pomalšie.
Koloniálna hviezda fackala aj objímala
Je 31.12 tesne po obede. Som rád, že v koloniálnej kráske zo 16 storočia, Granade, sa mi pri maximálnej snahe podarilo zarezervovať poslednú posteľ v poslednom voľnom hosteli. Všade je neskutočne plno a ja sa neviem dočkať, kedy už skončí toto obdobie medzi sviatkami a všetci dovolenkári odídu domov a bude sa dať voľne dýchať.
Vystupujem na adrese a nemôžem dohľadať tabuľu s názvom hostela. Prechádzam po ulici 2x. Môj cestovaním vycvičený orientačný zmysel, ktorý sa nestratil ani v slumoch Južnej Ameriky, ani sa nenechal vyviesť z rovnováhy v bezmenných uličkách najšpinavších častí Ázie, mi dáva jasný signál, že som na správnom mieste. Prejdem ulicu ešte raz a začnem sa pýtať v okolitých obchodíkoch. Pri prvej odpovedi, že daný hostel je už niekoľko mesiacov zrušený, by sa vo mne krvi nedorezal. Prechádzam do vedľajšej lekárne a dostávam rovnakú odpoveď a po ďaľších dvoch viem, že môžem booking.com poďakovať za rezerváciu pod most :(
Na chrbte mám 12 kilový vak, okrem iného s injekciami, ktoré nesmú byť viac ako 12 hodín mimo chladničky, na tvári pot od tepla a ešte viac od stresu. Na ľutovanie sa nie je čas a tak vyrážam smerom k centru. Po ceste sa pýtam už v 7 ubytovni a vždy z rovnakou odpovedou, doplnenou nechápavou otázkou recepčných: Vy ste nemali na dnes rezerváciu? Hmm, tak to už asi nič nezoženiete... :) Vedia ako človeka povzbudiť... :)
Ako vždy na cestách keď sa stane niečo zlé, za najbližším rohom čaká niečo dobré a možno ešte lepšie ako to pôvodné. Potvrdilo sa mi to už veľakrát... pred odletom z Bornea na Filipíny, na Vianoce v Argentínskej Mendóze a tentoraz aj v Nikaragujskej Granade. Bolo to síce po takmer 2 hodinách hľadania a určite nie za prvým rohom, ale malý, trošku ošarpaný koloniálný dom mal voľnú jednu posteľ. Hostel La Florista ma zachránil a bolo mi tam skvele. Zložím veci a zhodím zvyšky obáv a stresu a prechádzam sa po očarujúcich dláždených uličkách medzi domami, ktoré kričia krása, krása, krása! Prvé jedlo, pivko, kluď a pohoda ...Objatie číslo jedna po prvej facke.
Veselý Silvester...
Silvestrovská noc s belgičanmi ospevujúcimi české pivo, američanom, netušiacom kde je Praha, miestnymi zamestnankyńami, netušiacimi kde je Európa :) a mnohými ďaľšími. Miestny svetovo známi rum Flor de Caňa bol hlavným prípitkovým materiálom posledného dňa roku 2015. Výhodou oslavovať s veľa luďmi z rôznych krajín je veľa dôvodov na zapíjanie veľa Silvestrov v každého domovskom časovom pásme. :)
Najsilnejšie európske zastúpenie spôsobilo najväčší prípitok o 5 poobede a slušná dávka rumu nás na diaľku dostala na úroveň ku všetkým známym, rodine a kamarátom, ktorí mali v chladnej Európe niekoľkohodinový prípitkový nádskok. :) :)
Niečo na zajedenie na ulici a presun na hlavné námestie, ktoré už bolo slušne zaplnené oslavovaniachtivými veselými ľuďmi.
Výhodou stredoamerických miest je, že ušetria za ohňostroj, keďže miestni milujú pyrotechniku viac ako deti pastelky. Radnica nič neorganizuje a aj tak nebo rozžiarili stovky svetlíc a námestia ohlušili tisícky delobuchov. Okolo jednej už zo mňa vyprchal alkohol a o slovo sa prihlásila únava. Vstával som pred 6tou ráno a v ten deň som si toho užil viac ako dosť. Nedalo sa nič robiť, zbabelo som sa rozlúčil a pobral sa asi 10 blokov uličkami historického centra do mojej postele.
...smutný Nový rok
Do postele som sa dostal nakoniec až po 3 ráno (neskôr ako väčšina tých, s ktorými som sa tak previnilo rozlúčil). Po ceste sa 2 dobrosrdeční pocestní rozhodli, že pár drobných z vrecka a môj mobil sa sa im hodí viac ako mne. :) Nič moc nebezpeční a oveľa menej profesionálni zlodeji, vybavení len šikovnými rukami bez zbraní a nožov. Jeden ušiel hneď a druhého som zachytil. Hnaný hnevom, sklamaním a neskutočnou túžbou zabrániť, aby ublížili ešte niekomu ďaľšiemu v daný večer, som mojou španielčinou, kričanou z celého hrdla na minimálne 3 vedľajšie ulicem dokázal privolať hlúčik ľudí a neskôr aj políciu.
Odsedel som si tam hodinu ešte v noci a znova sa mal vrátiť na stanicu o 7mej ráno. Viete aké je to byť bez mobilu v cudzej krajine? Nejde ani tak o volanie ako o veci, ktoré považujeme za automatické a ani si ich neuvedomíme do momentu, kým tam nie sú. Nemať mobil, znamená nemať alarm a musieť požiadať niekoho iného, aby vás zobudil, budiť sa celú noc zo strachu, že ste zaspali a nemôcť si pozrieť koľko je hodín...
Na polícii som si ráno odsedel 4 hodiny, aby som sa dozvedel, že zadržaný pri sebe môj mobil nemal a šanca na jeho nájdenie je logicky nulová. Zobral som si zápisnicu pre poisťovňu a išiel som dospať zákerne skrátenú noc.
Napriek tomuto všetkému, bola Granada skvelá, krásna a na stredoamerické mesto prepychová. Skvelé jedlo a krásne budovy, vrhajúce osviežujúci tieň vo svojich chladivých nádvoriach mi dali rýchlo zabudnúť na nepríjemnosti predošlého dňa. Kúpil som si nový mobil, ktorý je rýchly ako jednonohý šprintér bežiaci opačným smerom a aj vďaka tomu som sa naučil znova vážiť si, čo mám. Taká lekcia v dobe očí zalepených dostatkom, nie je vôbec na škodu a som za ňu rád! Aj to je jeden z dôvodov, prečo napriek fackám prevážili objatia a môžem povedať, že Granada bola najlepším miestom na danaj ceste dovtedy.
Skvelý pomocník a navigátor
Skoro ráno vyrážam do mesta Leon na severe krajiny. Už som si zvykol na vstávanie o 6tej a utešuje ma fakt, že aspoň takto cestujem keď je v neklimatizovaných autobusoch chladnejšie. Pýtam sa sympatického chlapíka v obleku, či som správne na zastávke autobusu a dostávam neurčitú odpoveď v zmysle že aj áno, ale že na ďaľšej ulici ich je viac a že ak chcem, môžem ísť s ním, lebo tam ide tiež. Celkom som sa potešil z úspešne vyzerajúceho anglicky hovoriaceho mládeho muža. Počas rozhovoru som zistil, že tu bol na pracovnom pohovore a vracia sa späť do neďalekého mesta Masaya. Rozhovor bol príjemný, ale vak na chrbte mi už bol po 20 minútovom kráčaní ťažký a tak sa ho znova nedočkavo pýtam koľko ešte. V momente, keď sa ide opýtať skupinky babičiek predávajúcich ovocie na kraji cesty mi dôjde, že nemá ani páru, kde presne je zastávka a kráča, len aby nestratil tvár. :) Ironicky som poďakoval za pomoc a opýtal sa babičiek sám a o 2 bloky ďalej som stál už na zastávke. O 3 minúty neskôr dorazil aj môj bývalý navigátor pozerajúc prekvapene, že ja tam už sedím. :) Asi mám hold lepší orientačný zmysel ako miestni uchádzači o zamestnanie :) :) Najlepšie bolo, že na posledné voľné miesto sa drzo natlačil a nechal stáť nielen mňa, ale aj ženu v strednom veku s ďieťaťom :)
Cesta už potom prebiehala ako po masle. Po 2 hodinovej jazde v starom americkom školskom autobuse (čo je väčšina v Strednej Amerike) som prestupoval v hlavnom meste Managua na rušnej stanici, ktorá vyzerala viac ako stredoeurópska vietnamská tržnica. Ďaľšie 2 hodiny a som v Leone. Meste revolúcie, ale i najväčšej katedrály v Strednej Amerike.
Cieľová stanica nesklamala. Plná falošných taxikárov, ponúkajúcich odvoz za štvornásobnú cenu, tetičiek predávajúcich všetko nepotrebné až po kričiacich autobusárov. Posledných 30 minút som sa modlil za výprázdnenie mechúra a miestne toalety nesklamali... Jediná, aspoň trochu akceptovateľná vec bola mladá, sympaticky sa usmievajúca hajzelbaba :)
20 blokov do hostela idem peši a po ceste ochutnávam miestne dobroty: od krájaného ovocia, cez skvelé syry, až po rôzne sladkosti. Všade je toľko špiny, že už dávno je jedno, že som si po wc umyl ruky vo vode, ktorá tiež zrovna nevyzerala ako svätená :) :)
Na snowborde dolu sopkou a 5 prstov Leonu
Leon je príjemné, 150 tisícové mesto, ktoré na krásu Granady zďaľeka nedosahuje, vynahradzuje to autentickosťou miestnych ľudí. Je tu len pár turistov a v meste sa dajú top pamiatky spočítať na prstoch jednej ruky. Prechádzam sa a počítam. Malíček – hlavné námestie so stánkármi a jedlom od výmyslu sveta. Prsteníček – revolučné múzeum. Prostredníček – najlepšie múzeum moderného umenia v Strednej Amerike v prekrásnom koloniálnom dome. Ukazováčik – celý deň na dvoch skvostných pacifických plážach za mestom. A hrubý palec je najväčšia katedrála v Strednej Amerike, pôvodne určená pre peruánsku Limu. Biela krásavica je symbolom a veľkou pýchou mesta. Zavítal som sem veľakrát od skorého rána, kedy v drevených laviciach posedávalo len pár najvernejších, cez poloprázdnu večernú omšu, až po do posledného miesta preplnený pohreb. Najkrajší výhľad na mesto a desiatku dominantných okolitých sopiek je z bielej kopulovitej strechy. Na prechádzku pomedzi zvony a dómovité kopule sa musí človek vyzuť, ale stojí to za to...
Posledný deň v Leone a aj Nikaragui idem na sopku Cerro Negro. Nebolo by to nič výnimočné. Za život som už pár stoviek sopiek videl a pár desiatok dokonca z ich vrcholu pri východoch a západoch slnka. Ale teraz to bolo iné. Cesta na druhú najmladšiu a jednu z najaktívnejších sopiek v centrálnej amerike bola len prvým dejstvom. Možno dokonca len 2 hodinovou predohrou kráčania v páliacom slnku po čiernom sopečnom prachu a kameňoch. To naj malo prísť až potom. Dokonca ani dychberúci výhľad na nekonečný pás bratov a sestier tohto vulkánu nebol tým vyvrcholením danáho dňa. To malo prísť až po 30 minútovej prechádzke po rozžhavenom vrchu, z ktorého výpary horúceho vzduchu dávali jasne najavo, že sa síce jedná vekovo o bábätko, ale veľmi aktívne a neposedné. :) :)
Finále celého snaženia bolo na západnej strane. Presne na tej strane, kde Francúz Eric Baron vytvoril rekord v rýchlosti jazdy na bicykli na štrku. Prekonal rýchlosť 172 km/hod a pri následnom páde si dolámal takmer všetky kosti v tele (https://www.youtube.com/watch?v=hjAbcot3gqk). Presne na tej strane sme sa spúšťali na špeciálne upravenej doske. Je to neskutočný pocit, kedy je všade okolo množstvo sopečného prachu, vietor vo vlasoch a rýchlosť napína každý sval tela. Rýchlosť dosahovala ledva 1/3 Ericovho pokusu ale zdala sa neskutočná a bláznivá. A napriek pôvodnému strachu chcel každý ešte jednu jazdu, ale nikto si znova 2 hodinový výstup na vrchol už neodkráčal. :)
