Možno na dokreslenie aké to miesto je, lebo myslím, že to nedokážu ani priložené fotky, vložím čo som čítal od niekoho o tomto ostrove. Myslím že to parádne vystihol: „Borneo je dôkaz, že Boh existuje a 7. deň po stvorení sveta nemal voľno, ako sa všade píše, ale zvažoval nasledovné: Čo by sa stalo, keby vezmem ostrov, pokryjem ho nepreniknuteľnou džungľou, pridám na ňu toľko zvierat, čo sa nezmestí ani na Noemovu archu a zvýšim teplotu na 40 stupňov??"
Myslím že je to výstižné...
Miri a Gunung Mulu
Ale poporiadku. Cesta začína ešte v Kuala Lumpur (KL), kde na supernovom termináli 2 len pre nízkonákladovky, stretávam Alicu z Prahy, ktorá si ide užiť Borneo so mnou.
Prelet z KL do Miri v centrálnej časti ostrova zaberie niečo vyše hodiny a je to zážitok aj vďaka superlacným letenkám Air Asia, kúpenými len týždeň dopredu za 50 USD (o tom sa nám môže v Európe len snívať :), Ryanair máš čo robiť :)). Miri je malé 300 tis. mesto, ktoré na to rozhodne nevyzerá. Človek by tipoval podľa centra na stredné okresné mesto komplet bez turistov.
Ideálna základňa na všetko okrem Vianoc, ktoré sme tu strávili. :) Štedrý večer a malá čínska seafood reštaurácia, aj na najviac benevolentný Európsky názor špinavá. Jedlo priemerné a vianočná atmosféra napriek blikajúcim svetielkam žiadna. :) To je veľká daň za to, že je človek na Vianoce mimo domu. Ale na druhej strane miesto ako toto a teploty okolo 30 stupňov, keď je doma zimná brečkanica z roztopeného snehu, za to určite stoja.
Každopádne na Borneo nejde nikto kvôi Miri (teda okrem tých pár zamestnancov v ropnom priemysle, keďže je to miesto prvej ropnej plošiny a najväčších ropných rezerv v Malajzii). Miri je len základňa pre prales a národné parky. Do toho prvého, Lambir Hills, vyrážame s našim sprievodcom už na druhý deň. Príjemný chlapík, fajn trek, úžastná príroda, kúpanie vo vodopáde – proste paráda. Jediná nepríjemnosť sú všadeprítomné pijavice, „vďaka" ktorým zastavujeme každých 5 min a čistíme si nohy od týchto zvieratiek :)
Gunung Mulu je perla celého Bornea, národný park s najzachovanejším pralesom na ostrove. Čakáme na letisku na naše malé vrtuľové lietadlo a na dôvere nepridávajú správy že má meškanie, keďže kvôli počasiu nemôže vzlietnuť. 30 minútový let je nakoniec v pohode a nestihneme ani zjesť rozdané sušienky :)
Mulu je ťažko popísať. Je plné života, rastlín a živočíchov. Treba sa pozerať z blízka alebo z veľkej diaľky, aby bol človek schopný oceniť skutočnú krásu.
Prvý deň ľahký trek k 2 jaskyniam, z ktorých tá druhá Deer cave (jaskyňa jeleňov – podľa jedného miestneho druhu) je hviezda celého parku. Je to najväčšia jaskyňa podľa hlavnej komory s vyše 2km dĺžkou a výškou cez 170m. V jaskyni žije vyše 7 miliónov netopierov 30 druhov, ktorí večer okolo 6 hodiny vylietaju na nočný lov hmyzu. Je to zhruba polhodinový, takmer čierny oblak netopierov letiacich z jaskyne. Sledovať na vlastné oči túto prírodnú show, ktorá z diaľky vyzerá ako nikdy nekončiaci roj včiel, je niečo čo som ešte nezažil a myslím že dlho nezažijem.
Nasledujúce 3 dni sú venované treku po parku, presunu loďkou po rieke a daľším jaskyniam. Zastávka v tradičnej miestnej dedine je skôr turistický trh, ale aspoň si môžme "zastrieľať" z fúkačky miestnych domorodcov (samozrejme všetko mimo cieľ :):)).
O tomto parku by sa dalo napísať ešte strašne veľa a rozhodne by sa tam dalo stráviť viac ako 4 dni, ale nezostáva čas, lebo nás čaká let späť do Miri na ďaľšie dobrodružstvá. Tentoraz čakáme na letisku ešte dlhšie pre prietrž mračien. Sme na tom však výrazne lepšie ako tí chudáci, čo sedia v lietadle a krúžia nad letiskom a nemôžu pre mokrú a krátku runway pristáť :).
Brunei
Ďaľší deň ráno už sedíme v autobuse do Bruneia. Mnohí majú spojený tento sultanát s nesmiernymi ropnými zásobami a opolentným vystavovaním bohatstva Brunejského sultána ako jedného z najbohatších ľudí sveta.
Po 7 hodinách v autobuse prichádzame do hlavného mesta Bandar Seri Begawan s takmer 250 tis. obyvateľmi. Každý kto by čakal, že krajina s vysokým HDP na obyvateľa ako Švajčiarsko bude aj rovnako vyspelo vyzerať, je vyvedený z omylu v priebehu prvých 5 minút. :) Brunei som si predstavoval ako mladšieho brata Dubaja, zďaleka nie tak vyspelého, ale čo som videl, ma fakt prekvapilo. Krajina a ľudia v nej žijúci, sú ešte o triedu chudobnejší ako susedná Malajzia. Je až zarážajúce, ako obrovské nerastné bohatsvo môže byť distribuované k veľmi úzkej skupine vyvolených. Sultán žijúci v najväčšom obývanom dome na zemeguli a so stovkami áut v garáži (niektoré z nich v zlate) a na uliciach žobrajúci ľudia.
Každopádne Brunei ako turistické miesto veľa neponúka. Stačila krátka prechádzka mestom a bolo vybavené. Na druhý deň odchádzame autobusom smer Kota Kinabalu.
Sabah
Sabah je najvýchodnejší štát Bornea. Cesta z Bruneie je cez neuveriteľných 10 hraničných priechodov. :) Autobusári menia pas každé 2 mesiace, :) nám to zabralo len necelé 3 stránky :)
Kota Kinabalu, hlavné a najväčšie mesto štátu Sabah. Miesto, kde strávime Silvestrovskú noc – podľa predpokladu v moslimskej krajine žiadne bujaré oslavy :):).
Fajn mesto, ktoré sa dá obísť za jeden deň na hranici pralesa, ktorý sľubuje omnoho viac. Napríklad jeden z najťažších trekov na najvyššiu horu Malajzie Mount Kinabalu. Tento zážitok si však pre krátkosť času nechávame újsť (jedno z mojich mnohých nabudúce :)).
Ďaľší presun na východ – ide sa na orangutany, ktoré žijú len na Borneu a Sumatre. Sepilok je malé mesto slávne pre záchranný park pre orangutany, ktoré sú prevážané z celého ostrova v zúboženom stave a väčšinou po strate matky, alebo z ľudského zajatia. Mláďatá sa musia naučiť všetko odznova ako malé deti. Od jedenia cez lozenie po stromoch, až po postupný presun späť do divočiny. Skvelé miestne jedlo sa znovu nedalo zahanbiť a v malom grile na nábreží jem druhú najlepšiu rybu v mojom živote (po na večné veky neprekonateľnom lososovi z Chile :)).
Poslednou zástavkou je pre mňa je súostrovie na juh od mestečka Semporna, na úplnom kraji Bornea. Je to raj potápačov okolo ostrova Sipadan, ktorý je snáď vo všetkých potápačských rebríčkoch v prvej desiatke naj miest na svete. Keďže je to uzavretý ostrov a denne ma povolené potápanie len 100 ľudí, tak zostávam na susednom Mabule. Aj tam je to však zážitok. Netreba sa ani potápať - pri odlive sú všetky koraly nad vodou. Beriem si len šnorchel a po polhodine nepredstaviteľnej nádhery rozmýšlam, aký musí byť potom Sipadan. Ostrov, kde potápači žiadajú o povolenia rok dopredu a letia cez celý svet, aby to videli :). Odpoveď mi dávajú vracajúce sa lode s potápačmi, ktorí buď nemajú slov, alebo hovoria o najlepšom potápaní v ich živote (ďaľšie nabudúce :):)).
Prechádzka okolo ostrova, na ktorom zostávam 3 dni, je zážitok sám osebe. Na ostrove žije 2000 miestných ľudí (z toho 1200 detí), ktorých prezývajú cigáni oceánu, keďže sa presúvajú z ostrova na ostrov a žijú celkovo dosť podobný životný štýl, ako naša tmavá menšina :). Veselí ľudia, ktorí sa bavia, smejú a užívajú si, veselo odhadzujú odpadky okolo seba a nejaká špina ich vôbec netrápi :). A tento mix prírody, bezprostrednosti ľudí ale i špiny a odpadkov, je to, čo toto miesto robí špeciálnym.
Myslím, že je dobre, že Boh 7. deň namiesto oddychu makal na Borneu :):).
